Jednoducho, stáli sme a čakali. Ľudia pri okienku platili, ale koľko a za čo, ma ani okrajovo nezaujímalo. Ani to, čo tam vybavujú. Trpezlivo som čakala, alebo pravdepodobne netrpezlivo, ale vedela som, že inej cesty niet, len stáť, kým neprídem na rad.
Spozornela som iba preto, že starček predo mnou hovoril veľmi nahlas, ako keď starší ľudia nepočujú dobre. Sťažoval sa, že sa mu nedá vytočiť Kongo.
,,Chceli ste volať do Konga? To sa nedá z domu, musíte u nás na pošte, tu vám vytočia v ústredni.”
,,Ale prečo? Doteraz som každý deň doma vytočil,” povedal starček ukrivdeným hlasom.
,,Vy ste každý deň vytočili Kongo?” Starček prikyvoval a úradníčka bola zaskočená. ,,Koľko ste platili za hovor?"
,,Neplatil som!"
Ženu až tak hrklo. Každý deň telefonoval a nezaplatil. Ktovie aký veľký dlh narobil? Ako sme to mohli prehliadnuť?
,,Komu volávate do Konga?”
,,Akože komu? Vytočím a počúvam Kongo hlási!”
Úradná osoba pri okienku bola teraz už veľmi zaskočená, dá sa povedať vyľakaná a bezradná. Povedala, že počkajte trošku a odišla od okienka.
Vrátila sa s posilou, s nejakými zamestnancami a začali starkého ako keby vypočúvať. Pripadalo mi, že si o ňom myslia, že počúva nejaké tajné hlásenia politického charakteru. Iným slovom, podľa mňa uvažovali nad možnosťou špionáže.
Zdalo sa mi neskutočné, že toto si môžu myslieť o starom mužovi, ktorý vyzeral ako deduško Večerníček. Nebol na špionáž dosť múdry. Pripúšťam, že vtedy som nikoho nepovažovala za dosť múdreho, bola som v takom veku. Možno každý z nás prešiel takým obdobím, že ľudia sa mu nezdali veľmi múdri. Ale zaujalo ma to a ostala som stáť, počúvala som.
,,Môžete nám povedať, čo vám Kongo hlásilo?”
,,Akože čo? Normálne, Kongo hlási.”
,,Dobre, chápem, Kongo hlási. A čo ďalej hovorili? To nám povedzte! Vytočili ste a potom čo ste povedali?”
,,Nič som nehovoril, iba som počúval: Kongo hlási päť hodín, päťdesiat minút.”
,,A ďalej?”
,,Ďalej, Kongo hlási päť hodín päťdesiat jeden minút.”
Skupinka za okienkom sa pozrela na seba a dochádzalo im to.
,,Vytočili ste oznam presného času? Gong ohlási päť hodín, päťdesiat minút...”
Starý pán sa trošku zamyslel a povedal, že áno toto si vytočí denne, ale teraz, od nového roku sa to už nedá vytočiť. Skupinka si rukami prikrývala ústa, odvracali sa od okienka a nedalo sa im hovoriť.
Vysvetlenie prišlo od pána, ktorý stál za mnou v rade a pekne nahlas povedal, že ujko, hlásenie presného času zrušili, už si ho nevytočíte.
,,To je škoda, ja som to rád počúval,” povedal mierne dedko Večerníček a odišiel od okienka. Vtedy som musela pristúpiť k okienku ja a zaplatiť. Nato som tam čakala. Nemohla som sa rozptyľovať inými myšlienkami.
Ale po tom som ešte dlho rozmýšľala, že aká škoda, nebol to špionážny príbeh. Veď ja som stála tesne pri podozrivom zo špionáže, mohla som si celé vzrušujúce vypočúvanie a odhalenie špióna vypočuť.
Aj vám je ľúto, ale poviem vám vtip!
Moskva hlásila presný čas vraj takto. Zaznel gong a hlásateľ povedal: Pjať časov i désjať minút, maximáľno dvádsať. Chápete, obrovská krajina a v nej široká ruská duša, žiadne rátanie niečoho malého drobného, nejakých minút. Na tom málo záleží!
Radšej si predstavujme tuhú, ruskú zimu, sype sa sneh, už počuť spiežovce ako cengajú na ruskej trojke, ktorá sa k nám blíži a hrá balalajka. Prekrásna zimná atmosféra. Aj u nás chvíľku poletoval sneh.
