Torino bol jeden z tých ležérnych dní. Keď sa vám nechce ponáhľať. Nechce sa vám vyťahovať mapu a pozerať pamiatky. Chce sa vám len túlať a strácať sa. V uličkách i vo svojich myšlienkach.
Parkujeme pri centre. V štvrti s ošarpanými domami, odpadkami na uliciach, vo štvrti plnej zvláštnych ľudí a zvončekmi na dverách s nápismi Bangladéž.
Turín sa v roku 1861 stal hlavným mestom Talianska (na pár rokov). Počas druhej svetovej vojny sa bol centrom leteckých útokov a bol veľmi zničený. V súčasnosti je to jedno z troch miest, ktoré tvoria taliansky priemyselný trojuholník – Miláno, Torino, Janov. Samozrejme, taktiež sídlo slávneho Juventusu Turín (och, zase ten futbal!). Na začiatku 20. storočia tu začala pôsobiť spoločnosť FIAT, v dôsledku čoho sa do mesta začali valiť rady prisťahovalcov nielen z juhu Talianska, ale i ostatných krajín.
Medzi hlavné pamiatky Torína sa radí Mole Antonelliana (sídli v nej Národné filmové múzeum a je vysoká 167 metrov), Porte Palatine spolu s hradbami (v minulosti jedna zo štyroch vstupných brán do Torína), Duomo di Torino (Turínska katedrála), v ktorej sa nachádza turínske plátno. Kúsok od nej je vzdialený Pallazo Reale (Kráľovský palác). Dobrým typom na výlet je Bazilika Superga, ktorá sa nachádza na kopci úplne mimo mesta a môžete sa tam vyviesť žubačkou. V meste nájdete rovnako množstvo verejných záhrad a parkov - Il Parco del Valentino, Parco delle Pellerina, Parco della Colletta a botanickú univerzitnú záhradu. Avšak hlavným dôvodom, prečo Turín navštevuje toľko turistov, je Egyptské múzeum (Museo Egizio). Je špecializované na egyptskú archeológiu a antropológiu a nachádza sa v ňom druhá najväčšia zbierka egyptských pamiatok na svete (tá najväčšia je v Káhire).
Turín sa mi v porovnaní s Milánom zdá byť prázdny. Až k večeru, sa mesto začína zapĺňať. Mne sa páčia vianočné dekorácie – polystyrénové gule, do ktorých sú napichané plastové fľaše a vyzerá to spolu ako obrovské snehové vločky. Na námestí nachádzame niekoľkometrový drevený betlehem a pouličné predstavenia.
Zastavujeme tam, kde je ľudí najviac. Pri Ewanovi. I mne je jasné, že Ewan so svojou taliančinou asi Talian nebude. Namiesto ´spečále´ vyslovuje ´spečiále´ (typická chyba, ktorú som robila zo začiatku i ja – jednoducho nám to ´i´ na ten jazyk ide stoj čo stoj). Ewan je zo Škótska. Útly chlapík, z ktorého ide neskutočná energia. I po pár dňoch, keď si na neho spomeniem, mi vyčarí úsmev na tvári. Pozeráme na neho už asi pól hodinu a nevieme sa odtrhnúť. Ewan krája motorovou pílou kus kartónu, potom s ňou žongluje, jazdí na vysokom bicykli a má naozaj príjemný humor. Opieram sa o Matta a vidím na ňom, že je spokojný. Pozerá na jeho kúsky, tlieska a kričí s davom. Na záver vyťahuje euro, a tým ďakuje Ewanovi, že nás na chvíľu urobil šťastnými. Nielen nás. Spolu s nami ďalších asi dvesto divákov.
Mattosky sa mi večer priznáva, že tento druh ľudí nikdy nechápal. Pozeral sa na nich ako na stroskotancov. Totálnych lúzerov. A dnes ich pochopil. Pochopil, že Ewan bol na námestí rovnako šťastný, ako sme boli my dvaja.
Urobiť toľko ľudí šťastnými v priebehu necelej hodiny je poriadna fuška. A zároveň najkrajší job na svete!
