
Napriek tomu som za hodiny taliančiny vďačná.
Za posledný mesiac som na nich bola oboznámená s mnohými dôležitými informáciami. Okrem passata prossima a imperfetta som sa dozvedela, ako sa pripravuje kuskus. Bolo mi vysvetlené, v akých nádobách sa varí a ako dlho, ktoré ingrediencie sa používajú, ale i to, a že si pri jeho príprave ušpiníte ruky.
Že v moslimskej kultúre je bežné si brať za manžela bratranca. Že Egypťanky nemôžu vycestovať z krajiny bez písomného súhlasu manžela (v prípade, že sú vydaté) či iného dôležitého člena rodiny mužského pohlavia. Opakujem - písomný súhlas. V Maroku sú sociálne vzťahy voľnejšie. Žena si zbalí kufor, a ide.
V Taliansku sa bavíme o tom, prečo moslimskí muži fajčia a rovnako, prečo fajčia i ženy, keď opustia hranice svojej vlasti.
Každá z nich rozpráva o svojom manželovi s obdivom a láskou.
Nedá mi to: „ A vy ste s takýmito pravidlami spokojné? Vám vyhovuje, že sa musíte pýtať manžela na povolenie? Že nikam nemôžete ísť samé?"
„Áno", odpovedajú jednohlasne. „Je to tak lepšie. Sú to limity, ktoré sa nesmú prekročiť."
Robíme kolečko. Učiteľka sa nám snaží ujasniť časovanie slovies, a tak sa pýta, čo sa zvyčajne pije v našich krajinách.
Ja - ako Slovenka - pijem slivovicu a borovičku (aj keď ju v skutočnosti nepijem :)). Bulharka pije rakiju. Ženy z Maroka a Egypta nepijú nič.
Nejde mi to do hlavy. „Predsa, ja môžem fajčiť a môžem piť alkoholu koľko len chcem, a nerobím to. Mám limity v hlave, nie na papieri. Nie je to tak?"
Zdá sa, že nesúhlasia. Dokonca mám pocit, že by sa najradšej vrátili o pár rokov spať. Do moslimského sveta s ešte prísnejšími pravidlami.
Na hodinách taliančiny sa ďalej dozvedám, že v Maroku v časoch dávno minulých žila celá rodina pokope, na statku. Do školy sa chodilo autom, nie autobusom, tzv. spoločným taxíkom. Decká sa učiteliek báli, lebo ich bili po prstoch. A v piatok do školy nechodili, lebo v piatok sa koná sviatočná bohoslužba. Pôst sa mi zdá až príliš krutý. Je odpustený deťom a tehotným ženám. Komentovať fyzický výzor ostatých, stále zostáva pre nich tabu. A napriek tomu, že sa nachádzajú už niekoľko rokov v Taliansku, Vianoce a Nový rok im nič nehovoria. Žiadne darčeky sa nekupujú, oslavy sa nekonajú.
Sedem z nich (desiatich) študovalo na univerzite. Štyri z týchto siedmich, univerzitu nedokončili kvôli tomu, že sa vydali. Jedna sa vyučila za krajčírku. A zvyšné ledva dokončili základnú školu.
Som schopná chápať pravidlá taliančiny rýchlo. Občas pri písaní zamiešam do nej francúzsky tupý prízvuk, a keď ma nemôže niečo napadnúť v taliančine, vyhŕkne to zo mňa v španielčine.
Teraz sa musím naučiť ešte jednu vec. Mať trpezlivosť. Trpezlivosť s tými dvoma, ktoré sotva poznajú abecedu a slová čítajú po hláskach. Prijať ich s rovnakou láskou, ako oni prijali pravidlá svojej viery.
Trpezlivosť.
Potom sa hádam pomaly prelúskam až do toho siedmeho levelu...
Vrelá vďaka, pani učiteľka!