1. Zaneprázdnené mamičky a malé deti
Nastupujem. Som rada, že mám kde stáť a nie je tak veľa ľudí, lebo s mojom výškou (či skôr nížkou) potrebujem stabilitu pri sedadlách a nie visieť na jednom z tých držadiel, pri ktorých ma vždy napadne reklama na žltačku. Vlastne ma to napadne pri všetkom čoho sa v električke držím, ale to je už iná téma. O pár metrov ďalej stojíme a už sa k nám pripojilo malé okaté dievčatko, čo objavuje každý nový objekt vo svojom živote, aj so svojou naloženou maminkou. Dieťa spieva. Recituje. Kričí. Zrazu je ticho. Zvíja sa. Maminka zbadala túto nepríjemnú reakciu, ja sa bojím čo bude nasledovať, keďže som hneď nad ňou. "Je ti zle? Vydrž ešte tri zastávky..." Hľadím napravo, tam sa zbieha skupinka seniorov, ktorí sa chystajú nastupovať a vystupovať každé dve minúty, naľavo je hlučná mládež. Volím dieťa. Napokon to nebolo až také zlé, ale toto je premenná, ktorá dokáže pekne prekvapiť každého z nás. Či už príjemne alebo nepríjemne. Všetko závisí od pohotovosti mamičky a rozmaznanosti dieťaťa. Môj najveselší zážitok bol prednedávnom, keď som cestovala domov a na sebe som mala dva obaly s voňavou pizzou. Dve deti s mamičkou sedeli priamo predo mnou. "Mami, mám chuť na pizzu.. Teta má dve... Keby nám dala jednu, tak jej ešte ostane, načo sú jej dve... Mami, tak jej povedz, nech nám dá a necháme jej dva alebo tri kúsky.." Milé. Celkom ma to pobavilo na zvyšok dňa.
2. Voňaví cestujúci
Toto je to, čomu sa chce vyhnúť každý z nás. Kto však chodí pravidelne mestskou dopravou, nevyhne sa stretnutiu s naobliekanými, páchnucimi, špinavými bezdomovcami. Spolu s ich tromi či štyrmi taškami samozrejme. Vždy počkám kde sa usadí (keďže z pre mňa nepochopiteľných príčin chcú vždy sedieť a neuvedomujú si svojho stavu) a potom sa samozrejme aj s okolitým davom presúvam ďalej, pretože každé nadýchnutie ma napĺňa niečím, čo sa ani nechcem pokúsiť identifikovať. Pre toto v električkách uprednostňujem státie. Nikdy neviete, kto tam sedel pred vami... Stretla som sa s názorom ľudí, že by toto mali zakázať a šofér by to mal kontrolovať a vyhadzovať ich. Ach. Keby to bolo len tak. Ja viem, že cestujú na čierno, ale kašľať na nich. Nech sa prevezú. Čo mi vadí je len fakt, že sa nedržia mimo, ale tlačia sa medzi ľudí a ja už len ďakujem Bohu, že mám doma Dettol a myslím na to nech táto cesta už skončí. V prípade, že sú agresívni okamžite vystupujem. Viackrát som bola v blízkosti takýchto prípadov, raz si sadol predo mňa, bola som bohužiaľ zaseknutá mojim objemnejším spolusediacim. Celý čas som sa modlila, aby si nepoškrabal svoju hlavu. Brrr. Preto pri každej zastávke sledujem ľudí, aby som sa dokázala pripraviť na najhoršie.
3. MP3 mládež
Ja vás prosím. Keď už počúvate strašne cool hudbu, alebo sa snažíte byť tvrdí pri metalovej hudbe, nehovoriac o našom slovenskom pokuse o hip hop, kúpte si kvalitné sluchátka. Tými šumítkami, z ktorých sa to ozýva do okolia troch metrov, nikdy cool nebudete. A bod dva. Hudba z mobilu. Keď už máte potrebu ukázať všetkým, že váš mobil vie prehrávať mp3 (čo nie je až taká ohromujúca novinka) a kývete hlavou do rytmu či už na zastávke, na ulici, alebo v preplnenej električke, počúvajte to v primeranej hlasitosti, lebo keď tomu na tých super kvalitných repráčikoch pridáte váš štandardný hlas, tým len ukážete, že na toto ten váš mobil nebol stavaný a počujeme len šušťanie a prašťanie pri vyšších basoch. Ja už som zažila čokoľvek. Dvojicu počúvajúcu arabskú hudbu na plné gule, ale väčšinou je to už spomínaný pokus o rap. Nuž, čo s tým. Vzdialiť sa a neriešiť. Oni z toho vyrastú.
4. Pozor som invalid
Bojovníkov o miesto za každú cenu stretávam každý deň. Sú všade, či už na prechodoch, v obchodoch, uprostred chodníkov a samozrejme v MHD. Naše milé tetuše, ktoré sa cítia ako na dedine a nikto okrem nich nemá väčšie problémy, pretože čo už mladých ľudí len môže trápiť. Choroby predsa idú s vekom. Táto skupinka cestujúcich ma vytáča pravidelne. Prichádza električka, zastane predo mnou. Fajn, mám šťastie, dvere mám rovno pred nosom, čiže sa nemusím strkať. Omyl. Som sotená dôchodkyňou, ktorá si myslí, že v každej električke sú asi len dve miesta na sedenie. Úplne ma odhodilo do strany a samozrejme čakám polhodinu, kým vystúpi hore, aby následne všetkým sediacim dala najavo aká je ona chorá a utrápená a ako veľmi potrebuje sedieť. Zaujímavé koľko penzistov sa v električke premení na invalidných dôchodcov. Popritom sa na vás budú dívať ako na drzú mládež, pretože ja sa mám asi naučiť lietať, aby som predvídala, že chce ísť doprava, vlastne doľava, vlastne toto miesto nie je také dobré ako tie dve tam vpredu... Minule som sa dosť pobavila na jednej cestujúcej, vôbec to nebola stará dáma, len sa tak asi cítila po nastúpení do električky, keď začala ihneď vzdychať a fučať a obzerať sa po každom mladom sediacom človeku. Keď sa však električka blížila, tak jej nerobilo problém prebehnúť cez cestu s palicou v ruke a tlačiť sa pomedzi všetých a všetko. Kým sú ticho, je to ok. Čo ma však vytáča sú ich poznámky na našu adresu. Neraz som zažila ako sa pani za mojim sediacim priateľom rozčuľovala že je to "chrapúň", ktorý svoju priateľku ani nepustí sadnúť. Alebo poznámky typu aká je tá dnešná mládež nevychovaná a drzá. Nemám problém pustiť niekoho sadnúť, robím to veľmi rada. Nie však tieto typy ľudí, ktorí majú tú drzosť ku mne s rozkazom v očiach prikráčať a pozerať, čo vlastne ešte sedím, popritom im nič nie je. Tu neexistuje žiadne riešenie, len ignorovať. U mňa pomáha.
5. Hlučné etnikum
Dovolila som si pre našich rómskych spolucestujúcich vyčleniť samostatnú skupinu, aj keď sa čiastočne prekrývajú svojou arómou so skupinou číslo 2. Majú však svoje osobitosti. Majú totiž pocit, že v električke nikto okrem nich nie je. Či už je to hromada detí, alebo robotníci, ktorí majú potrebu sedieť, alebo rozhádaný párik. Majú niečo spoločné a to svoj hlučný prejav. Každý sa určite môže pochváliť takýmto zážitkom, mňa však dorazila nedávna skúsenosť cestou z Trnavského mýta na Záhradnícku ulicu. Nastúpila pravdepodobne rodina - deti, dve ženy, pár chlapov. Všetci mali hlavnú črtu skupiny 2 a otec, hlava rodiny, to umocnil tým, že vystavil na obdiv svoj objemný pupok všetkým cestujúcim. Sadli si dozadu, on hneď za šoféra, ale čo nasledovalo, tak toto som ešte nikdy nezažila, ani si neprajem to znovu zažiť. Strašne, ale naozaj strašne po sebe vo svojom jazyku kričali a hádali sa, bála som sa, že niekto vytiahne nôž, bolo to hrozné... Našťastie vystúpili na nasledujúcej zastávke. Tu taktiež pomáha asi len tá ignorácia, pretože aj nevedomý pohľad ich smerom môže vyprovokovať nepríjemnú reakciu. Či už sú to rodinky, alebo špinaví robotníci s klobásou v ruke očumujúci každú ženu čo ide okolo, až po starších notorikov, posledne s konzervou hrášku v ruke, ktorý do seba celú cestu sypal a bavil sa sám so sebou.
Čo po niektorých ľuďoch ostane na sedadlách si netrúfam hádať. Ja len dúfam, že sa o poriadok niekto stará a snažím sa neprovokovať. Zaujímavé dobrodružstvá nie sú totiž len vo vnútri, ale i vonku. Napríklad na Trnavskom mýte stoja penzisti na hlavnej ceste a nadávajú na drzých vodičov, ktorí ich nevedia nechať prejsť cez cestu, alebo keď je niekde rekonštrukcia cesty, pozorujem zaujímavú logistiku robotníkov - štyria fajčia, jeden kope. Hm. Tak či tak, je to celkom zaujímavý zážitok, len si treba dávať pozor a predvídať. Pán Boh s nami.
