Precitnutie v H&M
Pamätám si to, akoby to bolo včera. Zasa po dlhšom čase som sa vybrala do obchodného centra. Možno práve fakt, že to bolo po dlhšom čase, vo mne vzbudil akosi odlišné emócie už hneď pri vstupe dovnútra. Neviem, zamýšľali ste sa aj vy niekedy nad tým, či vlastne je normálne, aby ste ihneď po vstupe dnu (hneď potom, ako vás ovalí ich dezinfekčný fén) pocítili ten charakteristický zvýšený tep, sprevádzaný asi trilión svetlami, šiestimi blikajúcimi monitormi s reklamami na tvoj údajne lepší život, ligotajúcou sa podlahou, a tritisíc ľuďmi tváriacimi sa, akoby im už teraz práve mal ujsť vlak?
Ale toto vždy predýchame samozrejme, veď je to normálne, čo bláznim, sú tu predsa ešte stovky ďalších ľudí, tváriacich sa, že práve relaxujú v obchodnom centre.
Vonku je -5˚C ale tu nám vyhráva moja „obľúbená“ letná pieseň z roku 2000 „Lucky“ (dobre, bolo to trochu neskôr), a ja sa potím už len pri pohľade na ostatných ľudí v ich páperových bundách, ignorujúcich krásnych 25˚C vnútri. Nevadí. Musím si jednoducho kúpiť niečo, do čoho sa zmestím v tejto zime v mojom ôsmom mesiaci tehotenstva. Sem to mám najbližšie, tak snáď naďabím na nejakú zľavu aj mesiac pred Vianocami. Hahahahaha. Nenaďabím. Jasné že nenaďabím. Nie sú predsa blázni. V H&M presne vedia, kedy sa dá z ľudí vyžmýkať najviac.
Hneď ako vkročím dnu, vidím, aké dve farby má H&M nadiktované na predvianočnú sezónu. Je to sivá a tmavomodrá. Aké osviežujúce. Nepáči sa vám? Máte smolu. Nie, nemôžte si ísť kúpiť krikľavo červené tričko do vedľajšieho reťazca, tí majú v ponuke čiernu a tmavozelenú. Vedeli ste, že na miestach, kde sa oblečenie (napríklad, alebo hlavne aj) pre H&M produkuje, vedia kraľujúcu farbu budúcej sezóny odhadnúť aj podľa toho, akú farbu má ich rieka?
Motám sa v polomdlobách z preparfemovaného, vydýchaného vzduchu pomedzi vešiaky a porozhadzované tričká na stoloch, plazím sa s vypätím všetkých síl ku svetrom XXL. Sivý sveter, 50€. Kebyže ešte žije moja babka, uplietla by mi taký za dva dni. Premýšľam, či som na tom fakt tak zle, aby som dala 50€ za sveter len preto, lebo nemám čas ani energiu ísť niekam inam.
Nie som. Nie som na tom až tak zle.
Tu prichádza predavačka, a s perfektne znechuteným úsmevom na tvári mi strká do ruky červenú (ako inak, čo je červené, je predsa lacné!) kartičku s obrovským hrubým bielym nápisom 10€. Jupííí!! Ak si kúpim tovar nad 60€, dostanem zľavu 10€ !!! Jupíííí! Môj sveter stojí síce len 50€, ale to nevadí, prikúpim si predsa kľudne ešte niečo za ďalších 20€, a najlepší nákup môjho života je za mnou!
V pozadí počujem rozhovor dvoch mladých teenageriek (odpustite tento hanlivý výraz, ale boli nimi...)
„Jééé pozriiii, aká kráááásna ružová!“ vidím seba pred desiatimi rokmi. Dievča, oblečené ako klaun na svojom poslednom vystúpení v živote, zviera s predstieraným nadšením v rukách rozťahaný, nechutne synteticko sa trblietajúci „svetrík“ za 50€. Druhá predstiera rovnaký záujem, a odpovedá: „Jééé, zlatéééé!“.
Je mi zrazu akosi príšerne smutno. Začínam sa potiť, a svrbí ma pravé oko. Ešte minúta, a niekoho tu zabijem.
A dosť. Opúšťam nákupné centrum, bez nákupu.
Čas na zmenu
Doma ešte raz spracujem môj zážitok, priznám si, že asi naozaj starnem, a rozhodujem sa pre radikálnu zmenu. Teraz alebo nikdy. Dobre teda, let's join the dark side. Poďme na hipsterské stránky a ich posraté sekáče a bazáriky.
Do polhodiny som si spravila bleskový prieskum o všetkých dostupných second hand predajniach v Bratislave. Bola som prekvapená, že príliš mnoho informácií pre „všeobecnú“ verejnosť (nechcela som použiť výraz obyčajní ľudia, lebo to je v dnešnej dobe ešte horšia nadávka než kedysi vesmírni ľudia) som na internete nenašla.
Z môjho prieskumu mi vyšiel najsympatickejšie Textile House, informácie o ňom pekne zhrnuli na stránke startitup.sk:
„Tento sekáč úspešne bojuje proti módnemu konzumu a ročne zrecykluje vyše 18-tisíc ton oblečenia. Skvelé je, že väčšina z neho pochádza zo západnej Európy a z USA, takže je na jednej strane kvalitnejšie, no na druhej pochádza práve odtiaľ, kde vládne najväčší konzum. Kúpou takéhoto oblečenia tak prispeješ k jeho eliminácii. Textile house recykluje skutočne dôkladne a po tom, čo všetko oblečenie roztriedi podľa kvality, ten najviac znehodnotený putuje ďalej a vyrábajú sa z neho napríklad výrobky pre automobilový priemysel.“
„Tak ako iné sekáče, tiež zvyšuje efektivitu predaja pomocou obrovských zliav a každá „kolekcia“ nového oblečenia tak postupne klesá na cene. Ak si tak počkáš na nejaký zapatrošený kúsok, ktorí ostatní lovci prehliadli, môžeš ho kúpiť pokojne aj za euro. V Bratislave nájdeš okrem 8 predajní Textile house aj Vintage shop, do ktorého putujú kúsky s najväčšou hodnotou a svojou kvalitou sa tak približuje k tým spomínaným newyorským vintage sekáčom. Cena oblečenia tu však obroti bežným sekáčom trochu stúpa.”
Všetko je za 2,50€
Okamžite som sa vybrala do jednej z ich predajní v Bratislave. Na prvý pohľad človek nemá úplne asi chuť vojsť dnu. Výklad sa netrbliece najnovšími módnymi trendami a nesvieti na nás desať neónových nápisov či reklám, sľubujúcich extázický nákupný zážitok.
Asi jediné, čo človeka môže dostať dnu, bol obrovský nápis „Všetko za 2,50€“. Neviem, čo presne tým myslia, (napísané to mali celkom jasne, avšak v bežných reťazcoch podobný výrok vôbec nič nemusí znamenať) a tak sa zvedavo predieram stále hlbšie medzi až prekvapivo pekné, štýlové, kvalitné, nápadité a vkusné kusy oblečenia všetkého druhu a pre všetkých, v tých najpestrejších farebných kombináciach, žiadny farebný diktát sa nekoná. Nad každým jedným regálom s vešiakmi visí jasná veľká ceduľa s nápisom 2,50€.
Napriek tomu si overujem cenu každého jedného vybraného kusu oblečenia predavačkou, a pri mojej otázke: „ Aj tento sveter (mimochodom takmer identický s tým v H&M za 50€) je, prosím vás, za 2,50€?“ sa cítim ako Dave v prvom diely Červeného trpazlíka, ktorý sa po ozname umelej inteligencie (Holly), že všetci na ich vesmírnej lodi sú mŕtvi, začal vypytovať jednotlivo na všetkých členov posádky. Odpoveď bola ale stále rovnaká: „Všetci sú mŕtvi, Dave“...
„Všetko je za 2,50€, Eva.“
Jasám, absolútne jasám! A zároveň si trieskam hlavu o zrkadlo v kabínke pri pomyslení na to, koľko peňazí, energie a nervov som už za svoj život venovala sieťovým predajniam oblečenia. Viem, takéto sekáče tu nie sú veľmi dlho, a kedysi ste v nich okrem zápachu naftalínu proti moliam veľmi nič súce nenašli. Aj tak mám ale minimálne päťročné oneskorenie...
Pri prezeraní sa v zrkadle spozorujem, že vyzerám akosi s omnoho väčším bruchom (a to aj keď som v ôsmom mesiaci), s omnoho viac vyrážkami, a omnoho väčším nosom než v H&M. Jasné, všetci vieme o ich dávnom triku z roku 97 o zúžených zrkadlách a kabínkach so sladkými farebnými odtieňmi, perfektne maskujúcimi reálny sivý odtieň nášho trička. Ale aj tak nás vie prekvapiť, keď sa zrazu ocitneme v kabínke s normálnym zrkadlom. Inde by sme tento vzhľad tak nejako predpokladali, v kabínke ale už dávno nie. Teraz ma konečne tento šok z reality nakúpeného oblečenia nečaká doma pred zrkadlom. Nikde nehrá ani album to najlepšie z leta 2016, a kabínka taktiež nie je preplnená ďalšími päťdesiatimi podprsenkami a pyžamami, ktoré si skúšala dáma predo mnou.
Skúšam si svetre, tričká, nohavice, sukne... nakoniec po hodine kupujem asi osem kusov oblečenia za asi 15€. Stále neverím, a hľadám v tom nejaký háčik. Dajú mi vôbec pokladničný blok?
Háčik je tu jediný, tovar sa nedá vrátiť. Výborne, aspoň človek pri jeho kúpe použije aj trocha súdnosti, a nekúpi si hneď desať rovnakých tričiek, o ktorých doma zistí, že ho škrabú na ľavej ruke, a vo všetkých presvitá podprsenka.
Spomínam si na všetky moje viac či menej hipsterské (ak si ich tak môžem dovoliť nazvať bez toho, aby som ich urazila) kamarátky, ako som im už roky chválila ich originálne oblečenie, a takmer vždy som dostala rovnakú odpoveď: „Za dve eurá v sekáči!“ Kde som bola doteraz? Na základe čoho som vtedy usúdila, že takéto zábavky nie sú pre mňa?
Fáza recyklácie
Tak či onak, tehotenské oblečenie na tých pár týždňov kúpené, akcia úspešná. Hneď po príchode domov ma ale začala gniaviť ďalšia myšlienka. Kam týchto nových osem kusov oblečenia uložím ? Naozaj, dostala som sa práve až na ten posledný vrcholový bod zlomu, kedy ďalšie tričko už jednoducho do skrine nenapchám. Nedovoľujú mi to fyzikálne zákony...
Nie, nebudem si kvôli novému oblečeniu kupovať novú skriňu.
Niečo musí ísť preč. Kam? Do zberných kontajnerov, kde neviem, kam poputuje? Mám naviac, hovorím si, a gúglim ďalej. Dopracujem sa k niekoľkým neziskovým organizáciám v Bratislave, ktoré vraj mávajú o staré oblečenie záujem:
Tak sa dám na triedenie. Donútim do toho aj môjho muža. Následne pranie a žehlenie. Vykľuje sa z toho program na pár týždňov. Nakoniec sa konečne dostanem do žiadaného stavu, a síce, mám v byte naukladaných asi osem obrovských tašiek s opratým a vyžehleným oblečením.
Zbavím sa toho vôbec?
Píšem maily spomínaným organizáciám. Takmer všetky už majú oblečenia dosť, nikde ho nepotrebujú. Chytá ma panika. V hlave mi skáče slogan „Dva krát skúšaj, raz kupuj!“ ale ani ten nie je dostatočný... Každé to jedno hlúpe tričko, ktoré som si kúpila kedysi hrdo z mojich prvých výplat v mojej prvej práci, pretože bolo 2+1, a mala som ho na sebe raz, kým som zistila, že mi je nepohodlné... alebo, že sa mi zrazilo v práčke po prvom praní z veľkosti M na veľkosť XS. Obraciam ich teraz v ruke, a trieskam si hlavu o stenu. Inak, neviem či viete, ale ja teraz už áno; na jedno bavlnené tričko, ktoré si vy zakúpite v takej sieťovke, sa minie 1500 litrov vody.
Kde som bola? Kde som nechala rozum ? Všetky tieto „značkové“ tričká, vyrobené niekde v Ázii. Spomínam si pri tom takmer zakaždým na inak absolútne skvelý dokument True Cost. Povinná jazda. Naozaj. Spomínam si na scénky obrovských tmavých zaprášených výrobných hál, kde stovky žien, chudobnejších ako náš priemerný bezdomovec na Hlavnej stanici, šije tieto exkluzívne kúsky z „vyberanej“ bavlny za hodinovú mzdu 20 centov, a ktoré si potom vy môžete kúpiť za 50€ pred Vianocami, a za 3€ na Veľkú Noc (pretože každý vie, že vtedy je už „in“ niečo úplne iné. A okrem toho vám v tom asi už aj bude teplo).
Ak sa vám aj nechce pozrieť si celý trailer, úplne vám stačí zahliadnuť ho od minúty 01:41. Ja som sa pri tejto časti filmu v kine rozplakala.
... Ale ani to mi nestačilo k tomu, aby som už nikdy nevstúpila do H&M. Dokument som videla asi pred pol rokom na filmovom festivale Jeden Svet, a akokoľvek mnou vtedy otriasol, postupne som zabudla ... až kým ma to opäť nedobehlo pri osobnej skúsenosti.
Čo už. Minulosť nevrátim späť, a moje peniaze za všetky tieto handry tiež nie. Ešte stále mi nikto neodpísal, že by oblečenie chcel. To naozaj ich budem musieť nakoniec vyhodiť do kontajnera? Naozaj klesla hodnota šiat až tak, že o ne nezavadí už ani humanitárna organizácia? Naozaj nebudem mať ani len šancu spraviť aspoň malé svetlé plus na mojej ceste k ekologickejšej budúcnosti, a recyklovať niekde, kde sa oblečenie aj zrecykluje?
Áno viem, ešte môžem stráviť ďalší týždeň fotením všetkého oblečenia a nasledovným sťahovaním fotiek a vymýšľaním pútavého opisu pre tých dvadsať bielych tričiek, a potom ich slávnostne zverejniť v nejakej skupine na facebooku, či nebodaj ešte na modrom koníkovi a potom čakať polroka, kým sa mi ozve jedna záujemkyňa o tričko za tri eurá z dôvodu, ktorý asi nikdy nepochopím. Okrem toho má väčšina môjho starého oblečenia omnoho pálčivejší problém pre akúkoľvek možnosť predaja. Je až tragicky nemoderné. Ním sa dnes oblečenie stáva síce tak každého polroka, ale s tým teraz asi už nič nespravím.
V panike volám mame, ktorá má, našťastie, prakticky rovnakú postavu ako ja, a ponúkam oblečenie najprv jej. Prekvapivo si veľkú časť s radosťou berie, a nasledujúce týždne ním vraj ohurovala svoje kolegyne v práci. A ja som zvažovala jeho zahodenie ...
Chvíľkový Happy End
Nakoniec prichádza mail. Oblečeniu sa potešia, mám prísť. Hneď sa cítim lepšie. O deň na to nasadám do auta a s miernou hanbou na tvári im dovlečiem šesť obrovských vriec oblečenia. Snáď aspoň tam nájdu akési dôstojné pokračovanie.
A snáď sa z tohto môjho výlevu poučia tí, ktorí ešte môžu neschybiť. Aj ja môžem, ešte veľa krát neschybiť. Čaká ma celý zvyšok života s prázdnejšou skriňou, plnšou peňaženkou, a lepším pocitom, že mojím malým dielom o niečo oddialim blížiacu sa ekologickú katastrofu, a budem sa tak môcť z našej planéty, ako ju ešte stále na pár miestach poznáme dnes, tešiť asi o minútu dlhšie.
