“Upratala som v aute. S trochu možno až nezdravým zadosťučinením som vysávala každý jeden rozdrvený list, každé jedno stebielko trávy, každý jeden "talizman", ktoré doň moje deti hrdo nanosili počas našich výletov na jar v časoch tej najtvrdšej karantény. Sú to vlastne relatívne milé objekty vysávania - príroda... Vysávam ich však so zúrivosťou, akoby som odsávala akési toxické jedy z môjho auta, akoby som vysávala samotnú koronu, všetky spomienky na dezinfekčné prostriedky, rúška, mydlá, správy, grafy, krivky, články... Na celú tú divočinu, ktorú inak tak milujem a ku ktorej sa celý život utiekam, ktorá sa však ešte pred pár týždňami stala našim novým väzením, akýmsi smutne vymedzeným priestorom, oddeľujúcim naše ťažko nájdené teritórium od tých ďalších, na ktorom sa so svojimi deťmi a rúškami krčili zasa iní rodičia. Postupne mi začína dochádzať, že celá karanténa na mňa pravdepodobne doľahla omnoho viac, než som si prvotne priznávala” - napísala som si v lete po uvoľnení prvého veľkého jarného lockdownu.
Viacerí sme vtedy dúfali, že podobné zážitky boli síce frustrujúcim, no zároveň inšpirujúcim odklonením sa od našich zaužívaných koľají, do ktorých sme sa v lete pomaly, opatrne no o to dychtivejšie znova púštali. Spolu s istou dávkou malej traumy som si preto vtedy so sebou niesla aj nemálo sviežich postrehov. Dnes na ne spomínam s mierne pobaveným, zhovievavým úsmevom veterána, ktorý si po štyroch rokoch na vojne nájde svoje zápisky z prvého mesiaca v zácviku:
“Premýšľam, ako nezabudnúť na tento pocit. Nechcieť nič, nečakať nič. Prijať všetko. Tešiť sa zo slnka. Z klíčiacej trávy a púčikov a prvých kvetov na stromoch. Z množiacich sa nových slov mladšieho syna po tom, čo do neho staršia dcéra teraz hustí 24/7. Z každej jednej novej spolupráce, ktorú spolu slávnostne zahája naše deti, ruka v ruke sa predierajúc divočinou našich poľudčtených lesov. Z bunkrov, ktoré v nich spolu objavujeme ako akési odkazy ľudských stôp, prežívajúcich okolo nás úplne rovnako ako my. Z každého nového nákupu, ktorý je presne taký istý ako ten predtým.
Premýšľam, že takto nejako asi uvažovali ľudia tak všeobecne naprieč históriou v časoch, kedy nebolo ešte samozrejmosťou, že všetci prežijeme. Ani, že sa všetci každý deň najeme. Že si budeme môcť kúpiť prakticky hocičo. Viem, že viac než polovica ľudí na svete tak premýšľa aj dnes. Avšak čo je to vedomosť, keď nie je konfrontovaná s aspoň vzdialeným zážitkom reality?
A tak pomaly ale isto začínam chápať všetky tie pokojné, vyrovnané úsmevy miestnych obyvateľov dediniek v Barme, žijúcich zo dňa na deň okolo svojho ryžového poľa, ktorých sme stretávali s Palom na našom poslednom veľkom spoločnom výlete, kým sa nám narodila dcéra. Prečo som ich vlastne všetkých tak ľutovala?”
Vždy som mala rada novosť, stereotyp ubíja môjho dobrodružného ducha. Preto aj vypuknutie prvej vlny korony vo mne okrem všetkými prežívaného strachu a neistoty prebudil aj istú formu zvedavosti, hravosti s novou situáciou. Stav, ktorý vtedy nastal, sme všetci vtedy brali ako dočasný, prišlo mi preto do istej miery vzrušujúce môcť byť svedkom tak prelomových momentov v histórii ľudstva. Mala som snahu čo najviac zarchivovať všetky postrehy a momenty, o ktorých sa bude neskôr určite toľko diskutovať.
O polroka neskôr sa však ukazuje, že pravdepodobne sa nejednalo len o dočasný výstrelok od "normálu", že pravdepodobne sa jedná o zmenu "normálu" ako takého, že sa jedná o zmenu omnoho väčšiu a dlhodobejšiu. A že na zážitky z karantény pravdepodobne nebudeme len spomínať, že minimálne isté fragmenty z našich karantén asi budeme žiť už natrvalo.
Ako dieťa som so zatajeným dychom hltala dramatické zmeny v životoch mojich knižných aj filmových hrdiniek. Napríklad taká Scarlett z Odviate vetrom, ktorá sa, keď jej vojna Juhu proti Severu odviala celú rodinu aj spôsob života, musela pustiť do prežitia zo dňa na deň. Ako veľmi som vtedy prahla po jej zážitkoch! To je ozajstný život! - vravela som si. Keď musíš bojovať, vedieť všetko vybudovať znova z popola a prachu, keď je každý deň výzvou a otáznikom. Občas teraz myslím na jeden, pre mňa vtedy tak vznešený rozhovor Scarlett s jej starou platonickou láskou Ashleym, keď raz nostalgicky spomínal na“zlaté teplo a bezpečie starých čias”. A na odpoveď Scarlett, ktorú si teraz kdesi podvedome stále častejšie opakujem aj sama sebe: “Neobzeraj sa späť, Ashley, nepozeraj sa dozadu. Bude ti to kradnúť srdce, až kým nebudeš vedieť robiť iné, než sa obzerať dozadu”.
Pamätám si, ako mi babka kedysi rozprávala, že tú knihu tak veľmi milovala najmä preto, že pocity Scarlett jej prišli tak podobné jej vlastným v čase, keď jej v mladosti nástup komunizmu odvial celé jej šťastné a slobodné detstvo a neskôr zasa kapitalizmus zasadil ďalší prudký obrat. “Svet bol za môjho detstva úplne iný” vravievala mi občas, a znelo to trochu ako klišé. Aj keď z jej slov som cítila, že nebolo. Keď som sa spýtala aký, vravievala:
“Všetko bolo kľudnejšie, tichšie, ľudia sa tak nehnali, nehľadali toľko všade inde, len nie doma… Čas plynul úplne inak, nič nemohlo byť tak rýchlo ako dnes, všetko sa prežívalo pomalšie, viac v prítomnosti. Ľudia toľko nechceli.”
Zažije si takmer každá generácia svoj vlastný príbeh Odviateho vetrom? Ak áno, tak náš čas pravdepodobne prišiel práve teraz. Mám rada aj takéto zmeny? Čiže tie obrovské, meniace históriu a ľudstvo? Zdá sa mi, že akokoľvek romantické a vzrušujúce mi prišli z detských kníh a filmov, v skutočnosti na tom starom svete lipnem omnoho viac, než som si ochotná priznať. A že v skutočnosti ma takéto zmeny vedia rovnako vydesiť, ako ma vedia fascinovať. Že žiť a prežívať tieto zmeny každým dňom je výrazne prázdnejšie a rutinnejšie než v románových a knižných spracovaniach.
Ako niekto, kto nebol hodený do prvej línie pomoci v zdravotníctve či vzdelávaní či nepracuje v iných, teraz tak kruto skúšaných oblastiach akými sú kultúra, turizmus či gastronómia, mám teda pred sebou prakticky len jednu jedinú veľkú výzvu, a tá nemôže byť pre mňa frustrujúcejšia - boj so stereotypom.
Som extrovertka. Milujem spoločnosť, inakosť, rôznorodosť. Zážitky a zdieľanie s inými ľuďmi priamo definujú mňa samotnú. Neradím sa k tým šťastnejším, ktorí si na karanténe pochvaľujú ticho a kľud. Oklieštená takto o mnohé z toho, v čom som sa vždy cítila živá a sama sebou, sa učím plávať v nových vodách. Vo vodách tichých, stojatých, neplaviacich sa vôbec nikam. Som nútená zakotviť a to úplne, nekompromisne. Som nútená porozhliadať sa po tomto jazere, ktoré teraz nemôžem opustiť. Som nútená nájsť všetko v ňom. Nie na chvíľu, tak ako som to vnímala počas prvého lockdownu. Nevedno, na ako dlho.
Náš svet zasiahla obrovská zmena a ja kdesi v podvedomí môjho detského ja ešte stále chcem byť ako Scarlett. Adaptovať sa. Nepozerať sa dozadu, hľadieť len vpred. Nech už sa aplikácia vyššie uvedeného javí v praxi akokoľvek nudne a jednoducho.
A tak premýšľam. Nad tým, prečo som z toho môjho jazera vlastne stále chcela niekam vychádzať. Učím sa neutekať, ale hľadať zdroj mojich zajačích úmyslov. Hľadať pravdu v hlbinách môjho vlastného jazera. Hľadať ozajstné pohnútky mojich nutkavých potrieb neustáleho rozptýlenia sa, na ktoré som bola predtým zvyknutá.
Je to rovnako náročné, ako je to oslobodzujúce. Občas v mojom jazere viem už celkom slušne plávať, veď už som za ten čas (konečne) spoznala mnohé jeho zákutia. Aj som už vytiahla čo to z jeho hlbín, upratujem okolo neho aj na jeho dne a ešte stále cítim, že v sebe skrýva množstvo neprebádaného. A inokedy sa zasa prichytím, ako v ňom už nevládzem plávať. Začínam sa topiť, panikárim, všetko ma ťahá ku dnu, bojím sa, že ma moje jazero pohltí, vyčerpáva ma, že stále musím plávať a ak prestanem, ocitnem sa úplne na jeho dne, zabudnutá, v tme a zime.
Potom si vždy poviem, že až tak plávať predsa zas nemusím, nemusím až tak bojovať, niekedy stačí len nechať sa unášať na hladine a načúvať potichu všetkému, čo mi jazero ponúka, či si len tak posedieť na jeho brehu a zahľadieť sa pritom poriadne a dôkladne na svoj vlastný odraz v ňom. Tak načúvam. Jazeru aj jeho ďalším obyvateľom - mojej rodine a ešte priateľom, ktorí sa občas priblížia k jeho brehom. Načúvam a premýšľam. Občas myslím na to, aký asi naozaj bol svet počas babkinho detstva. Nejako mám pocit, že ešte nikdy som späť k nemu nekráčala rýchlejšie, než teraz.
