Pešo Bratislavou
Boli časy, keď mojím jediným dopravným prostriedkom v Bratislave boli moje nohy, alebo MHD. Na tieto časy nemám veľmi ružové spomienky. Myslím tým časy, keď som sa rozhodla v rámci zdravotnej prechádzky prejsť z nejakého bodu A do bodu B, a zrazu som sa ocitla bezradne stáť na ceste vedľa prúdu áut, kde som potom čo najrýchlejšie pochodovala do toho bodu B a modlila sa, aby mi pri tom nezastavilo nejaké auto s nejakou ponukou. Nie, nebolo to pri Kopčanoch, a nešla som ani po diaľnici. Ako chodec sa v Bratislave občas do takejto situácie jednoducho dostanete. A netvárte sa, že vás sa to netýka.
"Ak aj totiž nie všetci sme cyklistami či vodičmi auta, aspoň z času na čas sme všetci chodcami."
Naša MHD
Aj keď mnohí so mnou tu asi nesúhlasia, MHD v Bratislave nemám obzvlášť v láske. Viem, posledné roky sa Bratislava trochu aj „snažila“.V lete tam už máme klímu. Ktorá buď nefunguje, pretože vždy sa nájde niekto, kto jej nedôveruje, a otvorí radšej okno, alebo nás dokonale vymrazí ak tam sme dlhšie než desať minút.
V zime tam zas máme kúrenie. To tiež vždy poteší, keď sa v svetri a kabáte natrepete do preplnenej električky s horiacimi radiátormi, pričom stojíte, v rukách máte tašku a vyzliecť si môžete tak maximálne čiapku.
Ďalšia vec, ktorú na našej MHD nemám obzvlášť v láske, je prestupovanie. Viem si totiž predstaviť asi tak desaťtisíc lepších činností, než mrznúť na zastávke ako zmoknutý holub na streche a nakláňať sa každých desať sekúnd smerom k autobusu, ktorý neprichádza spolu s ďalšími dvadsiatimi ľuďmi, stískajúcimi pri tom v rukách mobily ako akési teleporty do lepšieho sveta.
Nehovoriac o tom, že cesta na zastávku, na ktorej chcem prestúpiť, mi občas trvá pomaly dlhšie než cesta samotným autobusom.
Hneď ako sa to aspoň trochu dalo, presedlala som z autobusu na bicykel.
"Nakoniec sa dostávam do podzemných garáží, kde som vždy videla parkovať ostatné bicykle, hrdo si vedľa nich zaparkujem ten môj, a pozerám na hodinky. O desať minút deväť. O desať minút skôr, než by trvala moja cesta autobusom."
Zo života v aute
No dobre, nebolo to úplne hneď. Medzitým som sa ešte uistila, že sa nechcem po zvyšok života každé ráno asi dvadsať minút tupo pozerať na zadok ďalšieho auta a naštvaného vodiča v spätnom sklíčku za mnou, a namiesto rannej rozcvičky si precvičiť tak reflexy najrýchlejšieho stláčania spojky, plynu a brzdy, pri zlyhaní čoho som vytrúbená ako autami na Sicílii, kde túto činnosť majú asi ako národný koníček. Neskoré vyštartovanie na zelenú? Tak to si vyžerieš, ty zaspatec, ja si kvôli tebe nenechám zmeškať šálku rannej kávy v práci, kým sa môj počítač tridsaťkrát aktualizuje.
Taktiež nechcem po tomto rannom telocviku mojej pravej nohy absolvovať ešte veľkú štátnicu z pozdĺžneho parkovania za otrávených pohľadov desiatich vodičov, stojacich nervózne za mnou, svojím výrazom v spätnom sklíčku mi jasne naznačujúcich, že ak tam zaparkovať neviem, oni mi to radi predvedú so svojím autom.
"V Bratislave podľa analýzy TomTom Traffic Index strávi vodič v dopravných zápchach 122 hodín ročne. Takmer tretina oxidu uhličitého (CO2) v ovzduší Bratislavy pochádza práve zo súkromnej a komerčnej motorovej dopravy."
Bicykel !!!
Pamätám si ten pocit, akoby to bolo včera. Prvý krát som sa odhodlala ísť na bicykli do práce. Bol koniec augusta.. Áno, odkladala som to celé leto.
Ako vždy som meškala, no konečne som zastala a nerozbehla sa k autu, či na autobusovú zastávku, ale otvorila som dvere kočikárne. Beriem môj bicykel, trochu si v duchu nadávam, koľko trvá, kým zadám správny kód na mojom kľúči, kým bicykel vyteperím von, zavriem kočikáreň... Stojí to vôbec za to? A čo keď sa spotím? Nemáme v práci sprchu ... Snáď ma nič nezrazí ... Ach tie nápady... idem radšej autom?
Nie, dobre, kašlem na to, trepem bicykel cez schody pod vchodovým dverami, posledný krát sa nadychujem, nasadám....
A všetko je preč. Som tu len ja, môj bicykel, a stovky naštvaných vodičov áut okolo mňa. A ešte ďalší cyklisti. Je ich až prekvapivo veľa. Tí ale nie sú naštvaní. Usmievajú sa. Rovnako ako ja.
Tomu úsmevu sa nedá ubrániť. Akoby sa aj dalo. Vznášate sa na vašom sedadle, do tváre vám pofukuje letný vánok, nad vami len obloha a slnko, a pod vami .. množstvo obrubníkov, hrboľov, obchádzok, kompromisov... ale ani to vám ten úsmev z tváre nezoberie.
"Pravidelná jazda na bicykli dokáže znížiť riziko smrti z dôvodu kardiovaskulárnej choroby o 52 %, riziko kardiovaskulárnej príhody o 46 %, riziko smrti na rakovinu o 40 %, riziko výskytu rakoviny o 45 % a riziko smrti z akéhokoľvek dôvodu o 41 %. Zdravotné benefity jazdy na bicykli tak ďaleko prevyšujú riziká spôsobené smogom a potenciálnymi dopravnými nehodami."
Bicyklovaním k trvalej imunite (nie len) voči stresu
Svet je krajší zo sedadla bicykla. Je rýchlejší, ale nie zas tak rýchly ako na motorke, či v aute. Je sviežejší. Zobudí vás to, ale tak naozaj. Nie tak, ako tá ranná šálka kávy v práci, vďaka ktorej sa v priebehu 15 minút zmeníte z rezignovaného leňochoda na roztrasenú veveričku z Ice Age. Upravuje sa mi tep, a moja ranná hádka s prázdnym obalom od zubnej pasty mi zrazu príde úplne irelevantná. Nie, už mi je jedno, či ma v práci čaká 50 mailov. Teraz som tu, a jediné, čo vnímam, je striedanie pedálov na mojom bicykli. A potom ešte tých naštvaných vodičov.
Ťažko nájsť väčšiu satisfakciu. Než preletieť popri autách, stojacich v ranných zápchach ako Sagan vedľa víkendového cyklistu na hrádzi. Nemôžem sa ubrániť malému úškrnku.
Vedeli ste inak, že v Bratislave podľa analýzy TomTom Traffic Index strávi vodič v dopravných zápchach 122 hodín ročne? Tento fakt, spolu so skutočnosťou, že takmer tretina oxidu uhličitého (CO2) v ovzduší Bratislavy pochádza práve zo súkromnej a komerčnej motorovej dopravy, mi síce trochu kazí môj pocit sviežeho vzduchu okolo mňa, ale vždy lepšie než dýchať môj vlastný, vydýchaný vzduch v aute.
Je to vraj ale stále zdravšie než v aute, a to aj napriek spomínanému ovzdušiu. Pravidelná jazda na bicykli dokáže vraj znížiť riziko smrti z dôvodu kardiovaskulárnej choroby o 52 %, riziko kardiovaskulárnej príhody o 46 %, riziko smrti na rakovinu o 40 %, riziko výskytu rakoviny o 45 % a riziko smrti z akéhokoľvek dôvodu o 41 %. Zdravotné benefity jazdy na bicykli tak ďaleko prevyšujú riziká spôsobené smogom a potenciálnymi dopravnými nehodami.
"Nie, pridanie cyklotrias neznamená obmedzenie priestoru pre vodičov. Znamená to poskytnutie bezpečného priestoru všetkým doterajším vodičom, ktorí sa zatiaľ odvážia byť v Bratislave cyklistami akurát tak na hrádzi, aby sa z nich mohli stať cyklisti v celom meste. Čo, samozrejme, znamená zväčšenie priestoru pre zvyšných vodičov."
Bratislavský cyklista - nepriateľ všetkých
Pokračujem ďalej v ceste a zrazu vidím, že značka cyklistického chodníka končí pri ďalšom prechode pre chodcov. Nevadí, ak ma autá na tej istej ceste neprešli doteraz, zvládnu to snáď aj bez tej zelenej farby a bieleho bicykla, vkreslených na okraj BEŽNEJ CESTY PRE AUTÁ. Zraziť ma nezrazili, ale vidím, že mojou jazdou začínam pomaly vytvárať celkom slušnú zápchu, nakoľko pri všetkej snahe rýchlosťou 60 km/h ísť neviem. Úplne chápem frustráciu všetkých vodičov za mnou, veď ešte včera som bola jedným z nich.
Ono, nie je to úplne sranda, nezraziť v Bratislave takého cyklistu. Keď nemáte ísť za ním 20kou, čím dokonale vytočíte ďalších dvadsať áut za vami, a zároveň máte akosi nenápadne na chvíľu prejsť do prípadného protismeru či vedľajšieho pruhu, aby ste ho predbehli tak, že ho zároveň neprejdete...
Úsmev z tváre mi pomaly mizne, mizne mi aj úškrnok. Ten patrí teraz pre zmenu vodičke auta vo vedľajšom pruhu pri pohľade na mňa, bojujúcu o prežitie. Začínam sa cítiť ako na našej dovolenke v Mjanmarsku, kedy sme na našich storočných hotelových bicykloch veselo brázdili cestami Mandalay spolu s tisíckami mopedov, áut, či ďalších bicyklov, riadiac sa pri tom heslom, že ak to vie prežiť domáci s dvojročným dieťaťom vzadu a nákupom pre celú rodinu v prednom košíku bicykla, musíme predsa aj my.
Dobre, dobre, vzdávam to, rezignovane ťahám bicykel na chodník pre chodcov. Rada by som šla rovnako rýchlo ako predtým, narážam ale tentokrát na opačný problém. Pohoršené pohľady babičiek s ich čivavami, či matiek s malými deťmi, motajúcimi sa bezprízorne a nevyspytateľne po celej šírke chodníka rovnako ako tie čivavy. Úplne ich chápem. Majú na to plné právo. Je to naozaj ich chodník. A vedľa je cesta pre autá. A potom som tu ja. Cyklista. Stávam sa nepriateľom všetkých.
Tu okolo mňa prefrčí ďalší cyklista, a zasa ďalší. Okej, mám aj nejakých priateľov. Idem ďalej, a čo nevidím, ten istý chodník pre chodcov sa zrazu rozhodne byť aj chodníkom pre cyklistov. Robí ho z neho dopravná značka a zelená farba s bielym bicyklom na ceste. No výborne, uvidíme, koľko radosti z oprávneného bicyklovania mi bude dopriatej. Znova sa usmievam.
"Nejde o maľovanie piktogramov na rušné štvorprúdové cesty, na ktoré sa na bicykli odvážia asi len 2 % cyklistov. Úplne najzásadnejšie je zamerať sa na zvyšných 98 % obyvateľov mesta, ktorí sa boja jazdiť v premávke a potrebujú kontinuálne fyzicky oddelené cyklotrasy."
Takmer ako na Erasme, len úplne iné
Medzičasom míňam krásnu alej čerešňových stromov, vdychujem ich vôňu, premýšľam, prečo som na tento nápad ísť na bicykli do práce neprišla skôr, keď tu ... Koniec cyklistického chodníka, dopravná značka mi oznamuje, že mám dokonca zosadnúť z bicykla. As you wish, čo už s vami. Zosadám z bicykla, a takto pretransformovaná na chodca prechádzam cez dva prechody pre chodcov. Cyklistický chodník tu síce už nepokračuje, ale ja áno. Nevadí. Ešte pár kilometrov a som v práci.
Ak nerátam, že som sa počas nich len tak tak vyhla polmetrovej neoznačenej jame na ceste, kde práve opravovali potrubia, prebehla inak celkom v pohode. Nebola to síce jazda na bicykli ako kedysi za mojich čias Erasmus študenta vo Freiburgu, kde som po ich cyklistických chodníkoch spolu s väčšinovým množstvom bicyklov (áno, autá tam boli v menšine) mohla dochádzať každé ráno do školy, a to aj počas tej najmrazivejšej zasneženej zimy, ale aj tak to bolo krásne.
Nakoniec sa dostávam do podzemných garáží, kde som vždy videla parkovať ostatné bicykle, hrdo si vedľa nich zaparkujem ten môj, a pozerám na hodinky. O desať minút deväť. O desať minút skôr, než by trvala moja cesta autobusom.
"Cyklistický chodník tu síce už nepokračuje, ale ja áno"
Nie som v tom sama
Odkedy som cyklista v meste, viac si všímam facebookové stránky ako Útrapy bratislavského cyklistu, Critical Mass Bratislava, či Do Práce na Bicykli.
"Cyklokoalícia zďaleka nebojuje len o lepšie podmienky cyklistov. Bojuje v skutočnosti za lepšiu dopravu úplne všetkých Bratislavčanov."
Cyklokoalícia - bojovníci za dostupnejšiu Bratislavu
Najviac zo všetkého si ale všímam občianske združenie Cyklokoalícia.
Ich hlavným cieľom je napríklad umožniť cyklistom, akým som aj ja, dôstojnú a bezpečnú cestu do práce na bicykli. Ale nie len mne. A nie len do práce. A nie len cyklistom. Ten ideálny výsledný stav, o ktorý títo vytrvalí nadšenci už roky bojujú, by mal byť taký, ako v iných vyspelých západných krajinách, kde význam neautomobilovej dopravy napríklad aj pre životné prostredie ako aj samotné zdravie ich občanov pochopili už dávno.
Stav, kedy na ceste do práce spolu so mnou stretnem na bicykli babičku s nákupným košíkom, dve deti s mamou na ceste do školy, či slečnu v letných dlhých šatách na ceste do obchodu.
A aj keď názov môže byť mätúci, Cyklokoalícia zďaleka nebojuje len o lepšie podmienky cyklistov. Bojuje v skutočnosti za lepšiu dopravu úplne všetkých Bratislavčanov. Totiž, v meste, kde v množstve použitých dopravných prostriedkov suverénne vyhrávajú autá, prehrávajú v konečnom dôsledku úplne všetci. Najviac však samotní vodiči áut.
Nie sme to my, čo stojíme v zápche. My tú zápchu tvoríme. Nie sme to my, čo sme obmedzovaní „pomalým“ cyklistom či mopedom, ktorý nevie ísť 60kou. Sme to (hneď o pár minút neskôr) my, čo sa rozčulujeme na fakte, že namiesto ďalšieho vrčiaceho auta pred nami, zamorujúceho aj náš vzduch, ktorý dýchame ešte aj v našom klimatizovanom aute, popri nás práve prefrčal cyklista, kľučkujúci pomedzi autá stojace v zápche ako myška medzi stádom slonov.
Nie, pridanie cyklotrias neznamená obmedzenie priestoru pre vodičov. Znamená to poskytnutie bezpečného priestoru všetkým doterajším vodičom, ktorí sa zatiaľ odvážia byť v Bratislave cyklistami akurát tak na hrádzi, aby sa z nich mohli stať cyklisti v celom meste.
Čo, samozrejme, znamená zväčšenie priestoru pre vodičov, ktorí nimi napríklad byť musia (alebo jednoducho len chcú).
"V meste, kde v množstve použitých dopravných prostriedkov suverénne vyhrávajú autá, prehrávajú v konečnom dôsledku úplne všetci. Najviac však samotní vodiči áut."
Hrdinovia nevšedných dopravných dní
Prácu Cyklokoalície sledujem, robia ju absolútne fantasticky. Robia ju prakticky namiesto magistrátu Bratislavy. Sami však na ňu nemôžu stačiť. Ich práca sa robí veľmi ťažko z dvoch dôvodov.
Robia to len vo svojom voľnom čase a zadarmo.
Nedisponujú kompetenciami magistrátu, ba čo viac, minimálne polovica snaženia Cyklokoalície zvykne byť magistrátom Bratislavy pod vedením súčasného primátora Nesrovnala zmarená.
Či nepreháňam? Uveďme si teda pár príkladov „aktivity“ magistrátu, alebo povedzme si to rovno, Nesrovnala, ohľadom otázok neautomobilovej dopravy v Bratislave za posledný rok:
9.3.2018 - kým sa tisícky ľudí zo západného konca Bratislavy snažia pozdĺž nábrežia Dunaja dostať k námestiu SNP, aby sa zúčastnili na najväčšom pochode od obdobia Nežnej revolúcie, robotníci, zazmluvnení firmou z podhubia J&T Real Estate pilne pracujú na odstránení cyklotrasy z tohto nábrežia, a to so všetkými príslušnými povoleniami od magistrátu a Starého Mesta. Viac o tejto aktivite tu.
31.5.2018 – oficiálna reakcia magistrátu na snahu cyklokoalície o doplnenie najmä peších trás pre nový obytný súbor Dolný Slanec v Krasňanoch, do ktorého sa zo zvyšku Krasňan dostanete len autom. Citujem zo stránky Cyklokoalície - „do rúk sa nám dostal list, v ktorom Magistrát opätovne potvrdzuje, že vlastne žiadne cyklotrasy nechce a nikdy nechcel… ani keby ich mali postaviť developeri a mesto by to nestálo ani cent.“ Viac (vrátane kópie listu) tu.
Mlynské Nivy po výstavbe novej Autobusovej stanice – hádajte, kto už štvrtý rok prevzal takmer celú komunikáciu s HB Reavis o otázkach riešenia nemotorovej dopravy pri jej výstavbe? Citujem opäť zo stránky Cyklokoalície: „I keď mesto má schválené záväzné materiály, vrátane Dopravného generelu a podpísané medzinárodné dohovory, ktoré podporujú udržateľnú dopravu a rozvoj udržateľného a tzv. Smart mesta, neriadi sa nimi. V rozvoji reálne podporuje riešenia jednostranne zamerané na podporu rastu automobilovej dopravy“. Viac tu.
Ďalších príkladov by som našla určite ešte omnoho viac, ale keďže scenáre sa po čase začínajú opakovať, odbremením vás od ťarchy týchto vedomostí. Ak vás to ale zaujíma, stačí ísť na facebookovú stránku Cyklokoalície a skrolovať dole. Veľmi poučné čítanie, v ktorom sa dozviete množstvo zaujímavých faktov o (ne)fungovaní vedenia nášho mesta a jeho komunikácie s občanmi.
"Stav, kedy na ceste do práce spolu so mnou stretnem na bicykli babičku s nákupným košíkom, dve deti s mamou na ceste do školy, či slečnu v letných dlhých šatách na ceste do obchodu."
„Fun“ Fact o Nesrovnalovi
Na spomínanej facebookovej stránke cyklokoalície si nájdete napríklad aj Nesrovnalov článok na tému nefungujúcich cyklotrias z roku 2009, kde píše:
“Dnes, po dokončení a spojazdnení zrekonštruovaných ulíc nezostáva než skonštatovať: zase sa na nás, cyklistov, vykašlali. Majú nás na háku. Kto čakal, že Magistrát, alebo miestne úrady, lepšie povedané pán primátor Ďurkovský, alebo starostovia Ružinova a Starého mesta páni Drozd a Petrek, urobia niečo pre nás, Bratislavčanov, že vedia kam sa uberá vývoj moderného mestského priestoru, čo je to sloboda pohybu v meste, kvalita života, ako sa vytvára autentická, životaschopná obec a rozmanitá, autonómna, mestská komunita, musel zažiť trpké sklamanie.“
„Pritom široké a rovné vozovky, ako Ružinovská, či Záhradnícka, priam volajú po pásoch pre cyklistov, ktorí by sa pohodlne a slobodne dostali do mesta a späť. Bez áut, autobusov, smradu, dymu, hluku. A to všetko skoro zadarmo, iba trochu farby. Nie, Bratislava na Vás kašle, majte nás radi. Máme iné starosti, ako starať sa o kvalitu Vášho života. To je evidentný odkaz samospráv.“
Ak by ste náhodou boli v pochybnostiach, Záhradnícka je aj teraz, v roku 2018 stále bez cyklotrasy, a na Ružinovskej ulici teda už medzičasom pridali „trochu tej farby“ (bez akejkoľvek ďalšej zmeny tejto cesty).
"Ako spoznáte ozaj charakterného, dôveryhodného, schopného, efektívneho a úprimného primátora mesta? Nie, nie je to z jeho blogu. Nie je to ani z diskusných relácii. Spoznáte ho na jeho komunikácii s občanmi jeho mesta."
Čo s tým?
Takže toľko k súčasnému stavu podmienok pre mestského chodca, cyklistu, či vodiča v Bratislave. Naskytá sa otázka, aká sa nám črtá perspektíva do budúcna, a či vôbec nejaká. Až donedávna som bola skôr naklonená k presvedčeniu, že nádej tu veľmi nie je, resp. jej malý plamienok udržiavajú pri živote spomínané občianske združenia dobrovoľníkov.
Má Bratislava plán?
„Len ak sa človek - chodec - dostane na prvé miesto dôležitosti v meste, nebudú ulice len dopravnými tepnami, ale aj živým priestorom prístupným pre všetkých bez ohľadu na vek, sociálne postavenie či zdravotný hendikep.”
"Priechody pre chodcov na všetkých ramenách križovatky a priamejšie spojenia na zastávky MHD môžu podstatne skrátiť celkový čas cestovania."
Bicykel je rovnocenný mestský dopravný prostriedok, ktorý nevyžaduje žiadne špeciálne oblečenie. Každý musí mať prístup na cyklotrasu, tak ako má prístup na MHD alebo cestnú sieť. Nejde o maľovanie piktogramov na rušné štvorprúdové cesty, na ktoré sa na bicykli odvážia asi len 2 % cyklistov. Úplne najzásadnejšie je zamerať sa na zvyšných 98 % obyvateľov mesta, ktorí sa boja jazdiť v premávke a potrebujú kontinuálne fyzicky oddelené cyklotrasy.
Základným kameňom modernej MHD je jednoduchá a dlhodobo stabilná sieť liniek. Viac spojov na menšom počte liniek umožňuje, aby sa cestujúci dostali aj do tých častí mesta, kam dnes nemajú zabezpečené priame spojenie. Získa sa tak „sieťový efekt“, pri ktorom cestujúci môžu „zabudnúť na cestovný poriadok“, pretože spoje jazdia tak často, že nie je potrebné si vopred študovať konkrétne odchody spojov.
Nové formy predaja cestovných lístkov umožnia na zakúpenie si cestovného lístka využívať bezkontaktné platobné karty a smartfóny.
Regulácia verejných priestorov vo forme zavedenia zrozumiteľných pravidiel parkovania na verejných priestoroch spraví ulice priechodnejšie pre chodcov aj vodičov a stavba nových parkovísk a viacpodlažných parkovacích domov (napr. na mieste existujúcich parkovísk) zaistí komfortné parkovanie motorových vozidiel v priestoroch na to určených.
Čítam si z novej knihy Plán Bratislava, ktorá si už dobrých pár týždňov razí svoju cestu slovenským internetom, na ktorom je verejne dostupná. O čom kniha je? O nejakom meste v severských krajinách? Či sci-fi poviedka o Bratislave? Alebo nejaký satirický humorný žáner, poukazujúci na dnešný stav bratislavských ciest? Je to naozaj plán o Bratislave. Je to jeden sen jedného architekta, ktorý preň nadchol celý tím odborníkov. Ako hovorí titulka knihy:
Návod na lepšie, moderné, dostupné, starostlivé, rozumné, rastúce, funkčné, zdravé, kultúrne, otvorené, inovatívne, rozhľadené mesto.
Že sa vám chce práve z toľkých pozitívnych slov a klišé vracať? Počkajte ešte, viem, nie sme na to tu u nás zvyknutí. Občas to však niekto s nimi/nami myslí aj vážne.
Ten niekto sa volá Matúš Vallo, a spolu so svojím tímom sa rozhodli neostať len pri napísaní tejto knihy, ale pokúsiť sa ich plán aj zrealizovať. Časom pochopili, že inak, ako vstúpením do politickej scény, to nepôjde. A tak Matúš Vallo 10.novembra 2018 kandiduje na primátora Bratislavy.
"Vallov plán je VEĽMI konkrétny. A to hlavne preto, lebo nevznikol pre Vallovu kampaň, ale vznikol pre Bratislavu. Autori knihy preto zďaleka neostávajú len pri prázdnych frázach. Naopak, navrhujú konkrétne riešenia, dokonca aj s približnými termínmi ich dokončenia, či predbežným rozpočtom."
Asi chápete, že hneď ako prvá ma z knihy zaujala kapitola s názvom „Mobilita. Dostupné mesto“. Zaujala ma hlavne kvôli vyššie citovaným výrokom z nej, predierajúcimi sa facebookovou virtuálnou realitou, kde ma oslovili. Áno, správne, v preklade pre ľudí ako ja; je to kapitola venovaná podrobným riešeniam dopravnej situácie v Bratislave. Tejto kapitole, na rozdiel od niektorých iných, rozumiem až príliš dobre, a mám k nej čo to povedať aj ja samotná. Vieme k nej čo to povedať asi všetci, ktorí žijeme, alebo sme niekedy žili v Bratislave. Ak aj totiž nie všetci sme cyklistami či vodičmi auta, aspoň z času na čas sme všetci chodcami.
Má!
A tak som objavila Plán pre Bratislavu a 10.novembra tu máme komunálne voľby. Moja nádej sa mení z malého plamienka na ozajstnú vatru.
Prečo verím Vallovi a jeho tímu? Prečo sa u nich neobávam rovnakého osudu, akým sa vydal Nesrovnal? Predtým, než si tu sama odpoviem, spýtam sa ešte jednu otázku;
Ako spoznáte ozaj charakterného, dôveryhodného, schopného, efektívneho a úprimného primátora mesta? Nie, ako vidíte, nie je to z jeho blogu. Nie je to ani z diskusných relácii. Spoznáte ho na jeho komunikácii s občanmi jeho mesta.
O komunikácii Nesrovnala s občanmi Bratislavy som sa už dozvedela všetko potrebné. Doterajšia komunikácia Matúša Valla (aj keď len predvolebná) zahŕňa okrem iného aj sídliskový piknik na Dlhých Dieloch, či diskusiu o mobilite v Devínskej Novej Vsi. So svojím tímom DOBROVOĽNÍKOV taktiež podniká kampaň door-to-door, čo v praxi znamená, že naozaj chodí od dverí k dverám a rozpráva sa s ľuďmi o Bratislave. Naposledy napríklad v Rači. Na svoju kampaň vyhlásil zbierku.
Podarí sa to?
Možno sa teraz sami seba pýtate to, čo napadlo ako prvé aj mňa, a síce, či Valla neomrzí jeho predvolebné nadšenie vo chvíli, kedy ho naplno zasiahne súčasná atmosféra na našich mestských úradoch. S ktorou skúsenosti osobne nemá.
Má ich ale dopravná inžinierka Táňa Kratochvíľová, jedna z autorov časti Plánu Bratislava Mobilita, ktorá sa vďaka Vallovmu tímu rozhodla skúsiť to znova.
Prečo teda verím Vallovi:
1. Vallov plán je VEĽMI konkrétny. A to hlavne preto, lebo nevznikol pre Vallovu kampaň, ale vznikol pre Bratislavu. Autori knihy preto zďaleka neostávajú len pri prázdnych frázach. Naopak, navrhujú konkrétne riešenia, dokonca aj s približnými termínmi ich dokončenia, či predbežným rozpočtom.
2. Matúš Vallo v tom nie je sám. Je za ním tím odborníkov, ktorí majú rovnakú víziu ako on, avšak rôznorodé skúsenosti, znalosti a odbornosť. V kapitole Mobilita ho zastupujú napríklad
Peter Netri - člen Komisie dopravy a informačných systémov hlavného mesta a člen výkonnej rady OZ Cyklokoalícia
Táňa Kratochvíľová - dopravná inžinierka, ktorá tridsať rokov pracovala na rôznych dopravných pozíciách v samospráve, od správy komunikácií, cez mestské časti až po hlavnú dopravnú inžinierku Bratislavy
Tomáš Vašek - IT konzultant a člen občianskeho združenia Lepšia doprava, ktorý sa venuje mobilite a rozvoju mesta, bývalý poslanec mestskej časti Dúbravka (2010-2014)
3. Matúš Vallo má s podobnými projektami obnovy Bratislavy skúsenosti, napríklad stojí za iniciatívou Mestské zásahy, je zakladateľom občianskeho združenia My sme mesto, je členom správnej rady a zakladateľom o.z. Aliancia Stará Tržnica v Bratislave.
4. Matúš Vallo má bohaté skúsenosti s príkladmi fungujúcich miest zo zahraničia, v ktorých v minulosti študoval či pracoval ako architekt (New York, Rím, Londýn). Vrátil sa však späť. Prečo ? Lebo ...
5. Matúš Vallo má rád Bratislavu.
Aj ja ju mám rada. Aj ja som sa sem preto vrátila späť. A tak si čítam, a som akosi stále viac v nádeji ... Nabudúce možno zas o inej kapitole.
P.S.:Nie som platená Matúšom Vallom, ani nikým z jeho tímu. Nepatrím ani do ich tímu dobrovoľníkov pri pomoci s kampaňou. Nie som platená Sorošom.Som len matka na materskej dovolenke, ktorá v tom zlomku svojho voľného času píše, lebo ju nadchol Plán Bratislava, a ktorá verí, že títo ľudia z nej môžu spraviť lepšie mesto. Také, aby v nej raz možno chceli ostať aj moje deti.
