Niečo naviac
Môj kamarát Palo Kadlečík natočil spolu s Martinom Šencom dokumentárny film. V hlavnej úlohe obsadil Dorotku. Dorotka miluje divadlo, a potom svoju rodinu a kamarátov. A ešte celý svet okolo nej. Aj to, čo v ňom my nevidíme. Nevidíme to možno aj preto, lebo my nemáme Downov syndróm.
Ako to zväčša pri filmoch býva, celý zmysel názvu „Niečo naviac“ som pochopila až po jeho dopozeraní.
To naozaj?
Keď som si film púšťala, bola som najprv skeptická. Veď vôbec. Takýto námet. Kde sa jeho tvorcovia otvorene vyjadrujú, že sa rozhodli natočiť hodinový dokument o tom, akým potešením a darom je pre rodinu Vlčkovcov mať Dorotku. Bude to len jedno veľké blúznenie jednej veľkej rodiny, ktorej piate dieťa sa im narodilo s Downovým syndrómom, a oni si vytvorili akúsi imaginárnu nereálnu bublinu šťastia, ktorou obklopili seba aj ju, a ktorej sa snažia veriť, aj keď vo vnútri sa krútia v strachu, zlosti a sklamaní, len si to nechcú priznať?
A potom, celkovo, má zmysel pozrieť si film o ľuďoch s Downovým syndrómom? Čo mi film prinesie?
A tak pozerám ...
Najprv podozrievavo. Nejako priveľa šťastia a radosti vo filme hneď na začiatku. To sa mi nejako nezdá. Pozerám ďalej. Stále to tam je, ale vadí mi to akosi menej a menej. Pozerám ďalej. Začínam tomu veriť. Pozerám ďalej. Mám slzy v očiach. Pozerám ďalej. Začínam sa cítiť ako človek, ktorý bol v živote o niečo ukrátený, pretože som strávila primálo svojho času s ľuďmi s Downovým syndrómom. Pozerám ďalej. Začínam rodine s Dorotkou takmer závidieť, a k ľuďom, pracujúcim s ňou, ako aj so všetkými Dorotkinými kamarátmi, cítim neskutočný rešpekt a obdiv.
Naozaj
Film má totiž zvláštnu schopnosť vyjadriť cez pár okamihov, viet, pohľadov omnoho viac, než cez akékoľvek prázdne frázy či rétoriky. Práve autentickosť tých najobyčajnejších, humorných či dojemných životných situácií Dorotky a ľudí okolo nej dáva filmu veľmi silný pocit úprimnosti. Takže som nakoniec uverila tomu, čomu by som nikdy predtým neuverila; Dorotka naozaj priniesla do svojej rodiny niečo naviac. Rovnako od nich „niečo naviac“ dostala aj ona.
Zisťujem, že mi zrazu stačí hodina na to, aby som sa o ľuďoch s Downovým syndrómom dozvedela viac, než zo všetkých mojich doterajších stretnutí s nimi.
Ale nie len to. Postupne ste do deja vtiahnutí natoľko, až sa niekedy uprostred neho cítite, akoby ste tam takmer stáli s nimi. So všetkými tými „hrdinami všedných dní“. Či už v kuchyni s Dorotkinou mamou, alebo celou jej rodinou na chalupe, na javisku s ľuďmi pracujúcimi, či hrajúcimi s Dorotkou v divadle, alebo na basketbalovom ihrisku s jej kamarátmi.
Pri pozeraní filmu sa neviem rozhodnúť, kto zo vzájomnej interakacie získava viac - či ľudia s Downovým syndrómom, alebo ich priatelia. A kto z nich je väčší „hrdina“. A či výraz „hrdina“ je vlastne správny. Možno sú to jednoducho len šťastní ľudia, ktorí na sebe nikdy neprestanú pracovať a spoznávať samých seba skrz vzájomné priateľstvo.
Inšpirujúca krása
Zaujal ma taktiež fakt, ako mi film postupne, nenápadne odhaľuje akúsi skrytú, vnútornú krásu malej Dorotky. Nebudem klamať, pohľad na ňu ma na začiatku naozaj trochu rušil. Na toto sa mám teraz hodinu pozerať? Sotva som jej rozumela. Potom som sa ale zahľadela viac, a započúvala.
Postupným vnorením sa do Dorotkinho vnútorného sveta plného radosti, pohody, ale aj nesmiernej húževnatosti a pokory zároveň, no hlavne lásky a celej škály pre mnohých z nás už dávno zabudnutých emócií, sa mi na konci filmu javí naozaj krásna.
Samozrejme, je ňou aj vďaka svojej rodine, a všetkým ľuďom, ktorých pozná práve vďaka nim. Pri niektorých scénach sa zamýšľam nad tým, či svojou disciplinovanosťou, skromnosťou a cieľavedomosťou občas nepredbehne aj svojich rovesníkov bez Downovho syndrómu. O to inšpiratívnejší príbeh dokument ponúka, a to nie len pre rodičov detí s Downovým syndrómom, ale pre rodičov všetkých detí.
Zoznámte sa
A tak si na konci filmu konečne viem odpovedať na v našej spoločnosti ešte stále dosť háklivú otázku, jasne a zrozumiteľne; čím sú pre mňa ľudia s Downovým syndrómom?
Sú všetkým tým, čo my stratíme spolu s detstvom. Sú všetko to, na čo my rokmi už niekedy aj dávno zabudneme. Milujú všetko to, na čo my už niekedy nemáme ani čas. Sú tu na to, aby nám toto všetko pripomenuli. Ale nie len tých pár rokov, tak ako ostatné malé deti. Ale počas celého ich života. Krásu sveta okolo nás, a dôležitosť všetkých našich činov. Ktoré nám oni vrátia stonásobne späť. Sú doslova večnými deťmi.
Neponúknu nám práve takíto ľudia skrz celú škálu ich emócií a prekážok, ktorým musia denno-denne čeliť, tú najdobrodružnejšiu cestu životom, kde nie všade ideme cez golfové ihrisko s drinkom v ruke, avšak na ktorej zažijeme tie najdivšie vodopády a útesy, púšte a oázy, štíty hôr aj blato a špinu, tie najkrajšie výhľady aj najhlbšie rokliny, tie najvzdušnejšie zámky aj najtemnejšie kutice ... nášho ja. A to všetko u nás doma v obývačke. Či v divadle, v ktorom si môžete zahrať s deťmi s Downovým syndrómom, alebo sa len pozrieť na ich vystúpenie.
Prílišná idylka?
Kritici filmu možno budú vyčítať prílišnú idealizáciu celej témy. Ja si však myslím, že cieľom filmu nebolo podať výpoveď o (nie vždy šťastnom) osude všetkých rodín detí s Downovým syndrómom na Slovensku. Ani o (možno neružových) podmienkach či možnostiach, ktoré tieto rodiny a deti na Slovensku majú. Aj keď aj to by určite bola dobrá téma.
Tento film rozpráva inú výpoveď. Hovorí o príbehu jednej perfektne zohranej rodiny, ktorej sa narodilo dievčatko s Downovým syndrómom. Hovorí o tom, ako Dorotku prijali, ako si namiesto zatrpknutia a odvrhnutia našli cestu k nej, a ako im dnes na oplátku zasa ona pomáha nájsť si cestu k nim samotným.
Možno by sme chceli o danej téme počuť viac. O všetkých prekážkach, ktorými na ceste jej výchovy prešli, o ďalších zdravotných problémoch Dorotky, o pádoch a zúfaniach, o problémoch so zvyškom spoločnosti okolo nich, o ich obavách o jej budúcnosť. Aj keď všetko z toho je vo filme spomenuté, nemyslím si, že tieto otázky sú jeho cieľom.
No a čo
Pýtam sa však skôr, nie je toho negatívneho a smutného okolo nás už aj tak dosť? Nie je osviežujúce, pozrieť si pre zmenu slovenský dokument o Downovom syndróme, z ktorého doslova srší láska, radosť a porozumenie? V ktorom tieto slová naberajú reálny, priam hmatateľný rozmer, ktorý vás na konci filmu zanechá samotných akýchsi... pokornejších, pozornejších, múdrejších, lepších? Pozrieť si slovenský dokument o tom, ako niekto niečo pre zmenu zvládol?
Ak teda budete teraz v septembri napríklad na Filmovom festivale Cinematik Piešťany, spomeňte si na film Niečo naviac. Bude tam mať premiéru. 15.septembra o 17:00. Uvidieť ho ale budete môcť aj v ďalších kinokluboch od 20.septembra.
