„Chlapček?“ Pýta sa ma na ihrisku babka so svojou krikľavo ružovou vnučkou pri nohe pri skúmavom pohľade na tmavomodrú mikinu a červené nohavice na traky mojej podobne starej (dvojročnej) dcéry.
„Dievčatko...“ odpovedám na túto extrémne dôležitú otázku, ktorá býva obvyklým úvodom vo väčšine ihriskových konverzácii. „Aha“ ... odpovedá babka, a nasleduje klasicky „Nebola som si istá, prepáčte...“ a veľavravne sa pri tom pozrie na jej tmavomodrú mikinu.
Inokedy sa zasa mojej dvojročnej dcéry začne pýtať asi trojročné dievčatko: "Ty si dievčatko?" Moja dcéra najprv neisto pozrie na mňa, keď vidí, že prikyvujem, prikývne aj ona. Usmieva sa pri tom na ňu, chce sa s ňou hrať. Dievčatko ale stále akosi zazerá na jej tmavomodrú mikinu. Potom hovorí: "Ale veď nemáš nič ružové!" Dcéra sa na mňa znova spýtavo pozrie. Ide ma trafiť šlak. Hovorím dievčatku: "To, že nemá nič ružové, ešte neznamená, že nie je dievčatko, vieš." To je na druhé dievča už priveľa, zmätene odchádza preč. Dcéra sa ma následne ešte zmätenejšie pýta, prečo dievčatko odišlo. Za nami na lavičke vidím mamu dievčatka, oblečenú ako z letného vydania časopisu Emma.
"S tým nič nespravíš..." vraví mi neskôr známa, keď som sa jej sťažovala na tento príbeh. Ešte u bábätiek to tým deťom tak nevadí (!!), ale neskôr, keď začnú chodiť do škôlky, ich musíš už začať obliekať do ružovej a modrej, oni sami si to začnú pýtať, pretože to budú nosiť všetky deti".
Už som si zvykla. A predsa som si vôbec nezvykla. Vlastne ani trochu. Nezvyknem si na to asi nikdy.
A povedzme si to na rovinu, prečo by som si aj mala? Dokedy sa ešte chceme správať ako veľká malomeštiacka banda sliepok, ktoré budú na dennom poriadku riešiť, že môj syn má na nohe ružové ponožky po sestre, a učiť podobným nezmyslom naše deti?
Rozhodla som sa preto zistiť si o celej téme „rodovej stereotypizácie u bábätiek a detí“ niečo viac.
Kde to celé vzniklo?
Všetko niekde začne. To, kde sa začala celá táto ružovo-modrá fraška, zaujímalo aj Margeret Hartmann (v roku 2011), keď napísala článok The History Of Pink For Girls, Blue For Boys (Dejiny ružovej pre dievčatá a modrej pre chlapcov).
Presuňme sa na chvíľu do konca 19. storočia. V tejto dobe s ružovou a modrou pre deti ešte nikto nikoho neotravoval. Na fotkách bábätiek v Amerike vtedy nosili rovnako dievčatá ako aj chlapci volánikové biele šatočky. Podľa článku When Did Girls Start Wearing Pink? (Kedy začali dievčatá nosiť ružovú?) v čase zrodu tejto fotografie vtedajšie spoločenské normy diktovali, aby chlapci nosili šaty do veku 6-7 rokov, čo bol zároveň aj vek, kedy ich prvý krát ostrihali.
Keďže asi aj vy tušíte, že semenisko "ružovo-modrého fenoménu" nájdeme najskôr práve v tejto krajine (kedysi) neobmedzených možností, možno sa teraz rovnako ako ja pýtate - ako sa teda do šatníkov amerických dievčatiek neskôr infiltrovali ružové dupačky s nápisom „Princess“? Čím to je, že dnes jednoducho MUSÍME vedieť pohlavie dieťaťa už aj pri vzletmom zahliadnutí jeho overalu v kočíku v jeho veku troch týždňov?
Podľa článku When Did Girls Start Wearing Pink? ku prechodu ku "ružovo modrej polarizácii" u detí došlo akosi postupne (priam nenápadne). Historička Jo B. Paoletti z Univerzity v Marylande, autorka knihy „Pink and Blue: Telling the Girls From the Boys in America” (Ružová a modrá, rozlišovanie dievčat od chlapcov v Amerike) uvádza, že farby najprv vyhradené len pre určité pohlavie neboli vôbec. Modrá s ružovou prišla na trh spolu s ďalšími pastelovými farbami, do ktorých sa začali obliekať bábätká v polovici 19. storočia, avšak tieto dve farby sa tvárili úplne neutrálne až do obdobia tesne pred začiatkom prvej svetovej vojny.
Až raz, v júni 1918 vyšiel v obchodnej publikáciiEarnshaw's Infants'Department článok, kde sa uvádza: „Všeobecne akceptovaným pravidlom je ružová pre chlapcov, a modrá pre dievčatká. A to z dôvodu, že ružová, ako viac rozhodná a silnejšia farba, je vhodnejšia pre chlapcov, zatiaľčo modrá, jemnejšia a pôvabnejšia farba, je krajšia pre dievčatká.“ Iné zdroje zasa uvádzajú, že modrá sa viac hodí blonďavým deťom, kým ružová hnedovlasým, či modrá pre modrooké bábätká, ružová pre hnedooké. (zatiaľ asi najracionálnejšie „pravidlo“ k týmto dvom farbám, proti ktorému nemôžem veľa namietať ani dnes).
O niekoľko rokov neskôr (1927) bol v časopiseTime zverejnený graf, znázorňujúci farby, vhodné pre dievčatá a chlapcov podľa popredných amerických obchodov. Filene's v Bostone radil rodičom obliekať chlapcov do ružovej farby. Následne tak spravilo aj Best & Co. v New Yorku, Halle's v Clevelande a Marshall Field v Chicagu. A už to šlo. Aj keď úplne naopak než dnes.
Dnešný ružovo-modrý diktát sa začal výrobcami a obchodníkmi na základe ich interpretácie amerických preferencií zavádzať až v 40tych rokoch. Takže takzvaní "Baby Boomers" sa takto stali prvou americkou generáciou, ktorá bola už v detstve obliekaná "rodovo špecificky".
Moje historické okienko sa ale tu ešte nekončí, karty v tomto príbehu trochu zamiešalo hnutie za práva žien, kedy vďaka nim prišlo u detí v Amerike v neskorých 60tych a 70tych rokoch na chvíľu do módy viac unisex oblečenie. (Áno, správne, feministické hnutie bolo vedené hlavne kým - Baby Boomermi, prvou generáciou, vyrastajúcou v modrej aj ružovej).
Tentokrát ale unisex vlnu "schytali" pre zmenu dievčatá, ktoré začali byť obliekané viac chlapčenským, alebo minimálne menej dievčenským štýlom, čiže návrat k Rooseveltovým časom volánikových šiat pre chlapcov aj dievčatá sa nekonal."Ak začneme dievčatá obliekať viac ako chlapcov a menej ako volánikové dievčatká ... budú sa tak cítiť slobodnejšie a mať viac možností ku aktívnemu pohybu."
Táto "otvorená myseľ" im ale ani v Amerike nevydržala zasa až tak dlho, a guess who's back v 80tych rokoch? Ružová s modrou vzplanuli ako Fénix z popola a udreli s novou, údernejšou silou vraj s rozvojom prenatálnych testov u budúcich bábätiek, kedy sa zrazu dalo vopred určiť pohlavie dieťaťa. Akonáhle rodičia zistili, že sa môžu dozvedieť pohlavie ich dieťaťa ešte pred jeho narodením, neváhali investovať aj do tejto zložky všestrannej prípravy na jeho narodenie a nakúpiť „čo najvhodnejší“ typ oblečenia a celej "výbavičky" pre dievčatko či chlapca.
Keď si výrobcovia uvedomili, že vyššie spomínaný typ rodičov je ochotný nakúpiť celý nový balíček ružových vecí, hneď ako zistia, že ich synček očakáva sestričku, nepremrhali samozrejme túto skvelú marketingovú šancu. A už to šlo. Aký by ste to len bol rodič, bez fotky vašej dcérky v ružových čipkovaných dupačkách s nápisom „my little princess“?
K tomuto návratu prispela ale vraj aj vyrastajúca generácia dievčat ich "feministických rodičov", ktorým ružová v detstve asi tak trochu zasa pre zmenu chýbala. Rozhodli sa preto dopriať ju viac ich vlastným dcéram."Aj keď svojím presvedčením ostávali feministkami, ich pohľad na feminizmus bol odlišný od pohľadu ich rodičov Baby Boomerov" tvrdí Paoletti. "Zastávali názor, že aj keby hneď chceli z ich dcéry napríklad chirurgičku, nie je nič zlé na tom, aby ňou bola aj so všetkými typicky ženskými vlastnosťami".
Paoletti si na tento postupný návrat späť ku ružovo-modrej pamätá vraj veľmi dobre, nakoľko k nemu došlo medzi narodením jej dvoch detí, dievčatka v roku 1982 a chlapca v roku 1986. "Zrazu tu nebol len modrý overal; bol tu modrý overal s mackom na ňom, držiacim futbalovú loptu." V modrej a ružovej sa začali vyrábať aj plienky. Ružová s modrou sa ale veľmi rýchlo rozšírila od ich použitia pre plienky na prakticky úplne všetky detské veci, tak ako to poznáme už dnes aj my.
Oblečením sa to len začína
Všetci teda vieme, že ružová s modrou už dávno nekraľujú len obchodom s oblečením. Schválne, akej farby ste naposledy kúpili vášmu dieťaťu odrážadlo ? V ružovej, či v modrej ? Mali ste v obchode vôbec na výber aj nejakú inú, ak by ste náhodou nechceli ešte aj skrz odrážadlo dať všetkým najavo, že sa na ňom vozí "vaša princeznička"? ...
Či už si to dnes uvedomujeme, alebo nie, hračky sú dnes rozdelené podľa ich "vhodnosti" pre jednotlivé pohlavia viac než kedykoľvek predtým. Kedy prišlo k tomuto rozdeleniu u hračiek?
To zaujímalo pre zmenu Elizabeth Sweet, ktorá po narodení jej dcéry v roku 2002 zistila, že jej dieťa vstupuje do úplne iného sveta hračiek, než ona v detstve. Tu sa dostávame k peknému preklenutiu s mojím predošlým historickým okienkom. Hádajte, prečo sa Elizabeth, narodená v 70tych rokoch ešte "mohla" hrávať s Legom v základných farbách, či s Barbie, ktorá jazdila na aute? Áno, správne, druhá vlna feministického hnutia v USA bola vtedy na svojom najvyššom bode. Kedy nastala zmena ?
Podľa článku Why toys are more divided by gender than ever before z roku 2017 jej nepochybne pomohol aj fakt, že za Reaganovej vlády v roku 1984 bol zrušený zákon pre americký televízny priemysel zo 70tych rokov na ochranu detí pred reklamami. Tento krok umožnil hračkovému priemyslu vytvoriť televízne rozprávky, ktoré slúžili vyslovene len ako reklama na ich produkty. Napríklad si asi aj vy spomínate na My little Pony (ach áno! aj mňa tým dostali ako dieťa...).
Medzitým sa dosiahli pokroky aj v marketingovom prieskume. Ten prezradil výrobcom hračiek, že reklamy, cielené výlučne ďeťom, ako aj dievčatám či chlapcom zvlášť, sú pre túto mimoriadne jednoduchú a zároveň najzraniteľnejšiu cieľovú skupinu omnoho zaujímavejšie, než keby boli adresované ich (triezvejším a skúsenejším) rodičom. A čo potom? Napadá ma pesnička Extreme Ways, kde Moby spieva "Oh baby, than it fell apart!"
Elizabeth bola týmto novoobjaveným ružovo modrým svetom hračiek iritovaná natoľko, že sa s cieľom získať akési presnejšie údaje začiatkom roku 2009 rozhodla v rámci jej dizertačnej práce na UC Davis v Kalifornii analyzovať vyše 7300 reklamných katalógov od Sears z 20. storočia.
Podľa jej výsledkov dokonca aj v 50tych rokoch, kedy aj v Amerike boli hračky navrhnuté hlavne za účelom prípravy dievčat na domáce práce a chlapcov na ich budúcu kariéru, bola ešte viac než polovica reklám na hračky neutrálna.
Do roku 2002, kedy sa Elizabeth narodila jej dcéra, sa však pohlavie stalo hlavným "motorom" pri propagácii hračiek. "A nie je to zďaleka len o pohlaví" hovorí Elizabeth, "ide tu o naozaj hlboké stereotypy o pohlaví. Nie je to len o tom, že výrobcovia svoju reklamu smerujú na dievčatá, oni totiž propagujú víziu dievčat, ktoré sa zaujímajú len o krásu a módu, a chlapcov, ktorí sú zasa super aktívni a technickí, pričom úplne vynechávajú všetky ostatné záujmy a vlastnosti u detí."
Tradičné ženské vzory, ktoré sme pozorovali v reklamách na hračky z prvej polovice 20.storočia - dievčatá ako budúce ženy v domácnosti, chlapci ako kariéristi - sa začali meniť na rozprávkové, fantazijné vzory. "Takže sme svedkom príchodu princeznej a superhrdinu" hovorí Elizabeth, ktorá sa medzičasom stala profesorkou sociológie na Univerezite v San Jose. "V týchto vzoroch sú skryté v podstate tie isté stereotypy a myšlienky o pohlaví", čiže rovnaké prihliadanie na krásu a domácnosť. "Lenže realistické vzory sa premenili na fantazijné".
A čo my tu na Slovensku?
To, že túto absolútne neopodstatnenú, pôvodne americkú konvenciu sme po páde komunizmu s neskrývaným nadšením okamžite prevzali aj my na Slovensku s našimi asi tak desať krát menšími platmi, asi už ani nemusím písať. Ako inak, ak nie tak, ako v Amerike? Znelo tiché (a z veľkej časti úplne pochopiteľné) heslo väčšiny našich rodičov v 90tych rokoch. Nemali síce vtedy ešte toľko možností nákupu päťdesiatich odtieňov modrej či ružovej, avšak brali, čo k nám zo západu prišlo všetkými desiatimi, a koho dievčatko bolo pekne celé v ružovom, či malo Barbie (ale pozor, len tú OZAJSTNÚ, od Mattela! - ako sme im my dievčatá nezabudli pripomenúť) ten vedel, čo sa nosí a s čím sa hrajú deti "bohatých". Robili tak predsa aj dvojičky Olsenové vo Full House, ako aj všetky deti v Show Billa Cosbyho.
To, že tieto farebné či hračkové konvencie sme im potom my všetci ako teenageri šplechli do tvárí a veľká väčšina pubertálnych dievčat potom nechcela ďalších desať rokov ružovú ani vidieť, a chodila demonštratívne v temných farbách, je už druhá vec.
Avšak ani toto obdobie „deružonifikácie“ u teenagariek ako demonštrácia opúšťania statusu ockovej princezničky zmierneniu ružovo modrého stereotypu u detí vôbec nepomohlo. Temné dievčatá teenagerky sa nabažili čiernej a sivej do sýtosti, a o desať rokov neskôr sa s rovnakým nasadením vrhli na ružovú výbavičku pre ich malú dcérenku. Totiž, ružové či modré oblečenie pre deti v celej palete svojej ligotavosti či "autíčkovosti" sme za detstva naozaj väčšinou mohli pozorovať len z amerických seriálov či filmov. A zrazu je to všetko tu u nás, stojí to "pár eur", a dostaneme to úplne všade!
Určite, že s podobným, ak nie ešte väčším ošiaľom sa z rovnakého dôvodu ako ich deti v ružovo modrej vybúrili (aj keď prečo vlastne minulý čas?) na svojich vnúčatách aj mnohí starí rodičia.
Pastelová ružová s modrou, dve farby čarovného západu, pre našich rodičov toľké roky tak nedostupného, a len vybájeného v ich detských snoch, či vypočutého z tých pár anglických piesní, kníh, či filmov, ktoré k nám odtiaľ prepašovali. A potom prišiel rok 1989, a zrazu sa to k nám všetko začalo valiť. Selekcia? Podľa mňa takmer nulová. Bolo len jedno delenie: veci zo západu, a veci z čias komunizmu. Čomu by ste dali prednosť vy? Ja určite prvej možnosti.
Zamyslel sa vtedy niekto nad tým, aké absurdné boli reklamy od Mattela, kde sme sa ako šesťročné deti pozerali na ligotavo ružovú blonďavú Barbie, ako sa vyvaľuje na lehátku pri bazéne na jej obrovskej ružovej Barbie jachte, kým pre väčšinu z nás bol najluxusnejším plavidlom (aj keď zďaleka nie menej hodnotným) tak maximálne vodný bicykel na jazere? Alebo nad tým, čo presne chceli výrobcovia deťom zdeliť pri reklame "transformérov", ktorí sa vedeli meniť z jednej vraždiacej obludy na druhú, a zasa späť? Alebo aké edukatívne posolstvo sa skrývalo v ružových poníkoch s dúhovými chvostami, veškerá interakcia s ktorými začínala aj končila pri česaní ich dúhovej hrivy ružovým hrebeňom?
Pamätám si inak matne ten pocit. Konečne som dostala tú vytúženú hračku od Mattela, z reklamy. Čakala som na ňu väčšinou celý rok až do Vianoc (čo je inak krásne, a je mi úprimne ľúto dnešných detí, že podobné čaro "vytúženého, rok očakávaného vianočného darčeka" zažívajú už čoraz menej). Rozbalila som celý ružový obal, vybrala z krabice toho poníka. A tak tam bol. Len z jeho chvosta mu nešlo tisíc trblietok, ako v tej reklame. Neskákal si sám po dúhovom lese, len tam tak stál. Jasné, hrala som sa s ním, vymyslela som si s ním tisíc a jeden príbehov, tak ako to vedia len deti. Lenže to by som si vymyslela aj so štrikovanou bábikou od babky. Tá však od Mattela nebola. A deťom v škole by okamžite prišla smiešna. Tak som sa hrala teda radšej s tým poníkom.
Čo sme my deti tu na Slovensku mali spoločné s luxusným ružovým svetom Barbie, či s adrenalínovým životom Supermana, skákajúcim si vo svojom voľnom čase od jedného mrakodrapa k druhému ? Absolútne nič. Možno práve preto nám prišiel taký skvelý. Čo nás však podobné hry na takéto vzory naučili ? Pravdepodobne taktiež nič, aj keď edukácia nemusí (asi) byť vždy hlavnou úlohou hračiek. Našťastie.
Tak či onak, všeobecne o téme histórie ružovej u nás na Slovensku som našla len jediný článok, a to z časopisu Emma z roku 2014, kde na "časy dávno pred ružovou" spomínajú s pre Emmu asi nevyhnutnou dávkou poriadnej nostalgie a miernej dramatickosti:
Pamätáte si ešte na detstvo v Československu pred nežnou? Ak áno, potom vám netreba pripomínať trikolórovo pásikavé svetre, hnedé menčestráky a červené alebo modré teplákové súpravy, ktoré sme nosili všetci, bez ohľadu na pohlavie. Dievčatá sa od chlapcov odlišovali len na telocviku, modrými gaťkami. V hračkárstvach síce predávali bábiky pre dievčatá a autíčka pre chlapcov, ale ružovú by ste v obchodoch nenašli. To bola farba Západu, západného Nemecka či Ameriky. Dalo sa o nej snívať, no nikto sa ňou príliš nezaoberal.
Vyrastali sme v rovnakom vesmíre, dievčatá liezli s chalanmi po stromoch a hrali futbal, hrabali sa v zemi a keď náhodou kúpali bábiku, tak v rovnakej dažďovej vode, v akej si chalani púšťali lodičky. Nikto nás nedelil podľa pohlavia, ešte aj účesy sme mali všetci takmer rovnaké. Ibaže odvtedy prešlo skoro štvrťstoročie a za ten čas sa svet dievčat a chlapcov od seba na míle vzdialil. Podľa dnešného trhu sa dievčatká len parádia a už trojročné chcú očné tiene a lesky na pery, zatiaľ čo chlapci bojujú s robotmi a dinosaurmi.
Školáčky si môžu vybrať, či si budú vyrábať farebné vlasové príčesky alebo ružovú penu do kúpeľa, kým školáci si stavajú v izbe nebezpečné chemické laboratórium, ktoré zničí alebo zachráni svet. Prečo také prísne delenie? Vraj malo priniesť poriadok do chaosu, ktorý nastal po revolúcii, a keďže sme nevedeli, čo so slobodou rozhodovania, obchodníci nám to uľahčili. Ukázali nám cestu, či skôr dve rozdielne cesty, po ktorých majú kráčať naše dcéry a synovia. Alebo len našli ľahký spôsob, ako si znásobiť tržby, pretože pre dievčatá a chlapcov treba kupovať všetko zvlášť? Od dojčenských fliaš cez cumlíky až po kolieskové korčule?
U mojej "postkomunistickej" generácie spomínaná ružovo modrá mašinéria ešte len naberala na sile. Ako je na tom dnes ? O tom sa úplne dozviem asi až, keď moja dcéra začne chodiť do školy. Napriek tomu som počas môjho prieskumu naďabila na nemálo zaujímavých zistení. Viac ale zas nabudúce.
