Že vraj volajú ho roznášač lásky.
Jeho hlavná úloha je jasná:
Nahý v zlatom odeve
nastriekanom na tele
každé ráno vstáva z postele
s tým,
že nesie si svoj kúsok citu
v žltej taške z igelitu.
Jeho čin má stručný dôvod,
vysvetlenie pochabé:
malou lopatkou dieru do zeme si vyhrabe
pri strome v parku či záhrade
a jednou rukou z igelitky
vyberie všetky úlomky a zbytky
tejto krutej ale cennej dane
a zahrabe ich tak nebadane,
aby nikto nenašiel jeho stopu.
Ale veď takto to nikde nechodí,
zakopať lásku na nižšom poschodí,
prikryť ju kusom najtmavšej zeme
s vidinou, že zachovať ju chceme.
Veď to nie je logické.
A práve vtedy zistila som,
že roznášač ma oklamal jasom
svojho zlatého odevu ušitého na mieru,
že naletela som jeho zámeru.
Nech pokrčí tie všetky smeti
a zoberie ich preč,
kde nepoznajú túto reč
a slová,
nech cit už viac nepotrvá.
Vraví sa, že bude lepšie,
keď striedajú sa nové dni,
krajšie ráno
rukami plnými nehy pozdvihni
a never mu tie tupé klamstvá,
do ktorých neustále mieri
na slepej ceste nedôvery.
Prekonaj tie strmé schody
a nevylej pohár vody,
čo stojí medzi 3. a 4. poschodím.
