Je len jeden
a svoju smutnú pieseň
každý deň brnká si na strunách konárov.
Či je jar, či jeseň,
vždy nehybný,
vždy jediný,
suchý, starý, práchnivý.
Čaká na príležitosť.
A zrazu predsa.
Cíti chôdzu v diaľke neznámu,
hneď raduje sa
a nedá mu,
prizrie sa lepšie a počuje hlasy,
tie čo vždy prial si
okolo seba mať
a ako blesk z jasného neba,
zjavil sa človek.
Kráča rázne
bližšie a bližšie.
„Tak poď, neboj sa,“ láka ho strom,
uprene mámi ho svojím pohľadom,
chce sa s ním pohrať,
kúsok energie si pre seba zobrať,
je mu tak vzácna.
Necítil dotyk žiadneho tvora celé roky,
nijaké ruky nepriložili dlane na jeho boky,
tak dúfa, že možno teraz.
S každým krokom neznámeho muža
rastie v strome nekonečná túžba,
že sen sa mu naplní.
Človek sa zastaví, zahľadí,
ťažký predmet v ruke drží
a strom to už nevydrží
a zašepká tichou rečou bez vety:
„Som rád, že prichádzaš mi v ústrety
a chceš sa so mnou hrať.
Môžem byť tvoj kamarát?“
Ale nepozná moc a krutosť sekery,
nevie, že ľudia si temné večery
osvetľujú plameňom horiaceho dreva.
Zrazu bolesť a rany tupý úder strieda,
už vie, že zradila ho viera.
Kričí, no nepočuť jeho reč,
už nemá šancu, už je všetko preč.
Kdesi na konci poľnej cesty,
kde začína sa lúka a končí svet,
kde vietor fúka
a osud nehrá ľuďom do kariet,
stojí peň ihličnatého stromu bez listov.
