Písmo:
A-
|
A+
Prechádzam bránami umelého kabaretu,
zas dostali ma iróniou naklonenou tomuto svetu.
Dnes opäť a vždy ako prvýkrát na doskách slávy,
nie ja, ale oni držia hrdo vztýčené svoje hlavy.
Zbytočne na kríž svätú pravdu vlečiem,
cudzí odev na seba už neoblečiem,
prosiac o nádej a pravdu kráčam mestom,
bez hanby ukazujú na mňa krivým prstom.
Stojím ticho, len tak zo zvyku,
dusím v seba posledné slovo výkriku.
Zbieram posledné slzy, ruka sa mi chveje,
so štipkou poslednej kvapky beznádeje.
Som iba ovca v stáde, kde niet pastiera,
posledné kúsky štastia, ktoré iný pozbiera...
