Nie je to nič neobvyklé, občas sa mi to stane, ale v poslednej dobe je to čoraz častejšie. Ako telo bez duše sa snažím vymyslieť si nejakú činnosť, ktorou by som sa zabavila, alebo bola aspoň trochu užitočná, ale nejako sa mi nedarí. Aj napriek tomu, že mám teraz dosť povinností, učenie na skúšku, vianočná atmosféra s rodinou sa blíži, nákupy , vianočné koláče. Chcela som začať maľovať obraz, ktorý som nedokončila minulý rok. Jednoducho nie je iná možnosť, ako sedieť na tejto stoličke a púšťať si do uší sentimentálnu hudbu.
A prečo je to tak?
Pretože som si zažila aj trošku iný, krásny, ale ťažký svet, zaujímavý a ničím nenahraditeľný. Hej, bola som feťáčka, resp. som. Už dva roky sa snažím zaradiť do normálneho života. Čo sa mi aj pomerne darí. Zvonku to vyzerá celkom sľubne, ale zvnútra sa to dosť biedne prejavuje. Hlavne tým, že chcem odletieť niekam preč, cítiť sa skvele, pretože naozaj to až tak dobre neviem.
Chcem robiť somariny s kamarátmi na ulici, chcem zažiť spriaznenosť duší ľudí z „iného“ sveta, chcem sa úplne rozbiť a vyplakať sa sama doma na balkóne o tretej v noci. Chcem sedieť v parku na tráve a nemať chvíľu žiadne problémy, uletieť si na vlastnej fantázii. Chcem konverzovať hodiny o ničom s pocitom úžasnej výpovede.
Viem, že normálni ľudia ako vy to nikdy nepochopia. Nevedia, aké to je zabudnúť na chvíľu na svoje problémy, ktoré som si spôsobila sama svojou bezočivou životnou cestou a nevyše som ublížila všetkým okolo. Seba nepočítam, sebe som si dala iba lekciu do života, z ktorej sa buď poučím, alebo nevyhrabem.
Chcem sa tešiť z chvíľkového pocitu, že som si konečne mohla „dat“ a budem mať na pár hodín pokoj, chcem sa cítiť ako najlepší kamarát s človekom, ktorého poznám pár dní a viem, že len čaká na to, kedy ma bude môcť využiť. Chcem sa „zhúliť“ a maľovať obrazy, lebo inak ma to nebaví.
Je to úžasná zbesilosť.
Je to život nechutný, nemiestny, drzý, bez sebavedomia, bez pocitu viny, ale zároveň je tak krásny a tak vzácny.
Mám všetko čo si môže iný človek len želať a predsa nie som šťastná.
Nechcem znova fetovať a ubližovať, len na jeden deň si spomenúť, vrátiť sa do minulosti a užiť si to ešte raz, so všetkým, čo k tomu patrí.
Nemám potrebu spraviť si pohodu, lebo sú Vianoce, oslavovať, lebo prichádza nový rok, byť smutná, lebo ma vyhodili z práce, ospravedlniť sa, lebo som sa nevhodne správala na verejnosti. Ale učím sa....
Je mi smutno pri spomienkach na staré časy, ktoré viem, že už nikdy nebudú.
Určite je to takto lepšie, veď to všetci hovoria. Tak to asi tak ma byť.
