So záujmom a pozorne som sledovala semifinálový hokejový zápas USA s Ruskom na Majstrovstvách sveta 2015 v Českej republike. Zámerne. Veď sa proti sebe už druhýkrát na šampionáte postavili reprezentanti dvoch najrozhodujúcejších svetových veľmocí v globálnej politike. V politike, ktorá vo všeobecnosti má na svedomí množstvo ozbrojených konfliktov, sirôt, vdov, utrpenia prostého človeka a hlavne obetí a pozostalých. A zničené diela ľudského snaženia, umu a rúk: školy, nemocnice, kostoly, dediny, mestá navyše. Aký to paradox – svetové veľmoci a z ich komunikácie žne svet krvavú úrodu.
Internet a média priam otrocky chrlia informácie z obidvoch táborov o expanzívnych chúťkach a praktikách tej druhej strany. Aj úplne jednoduchému čitateľovi a poslucháčovi musí byť po niekoľkých porovnaniach týchto zaručene pravdivých informácií na jeden a ten istý problém jasné, že ide o propagandu, vymývanie mozgov prostému človekovi. Aký to zas paradox – v treťom tisícročí nemá svet arbitra, ktorý by zavádzanie, klamanie uviedol na pravú mieru s patrične zdvihnutým ukazovákom smerom k previnilcovi. Načo máme vo svete toľko demokracií?!
Komu, ktorej vrstve obyvateľstva z mocností, ktorých občania proti sebe nastúpili v spomínanom stretnutí MS 2015 v pražskej O2 aréne tak veľmi záleží na tom, aby tieto dva národy súperili na vojenskom poli produkujúcom zabíjanie, biedu, utrpenie, zverstvá a nie spoločnými silami viedli svet k mierovej spolupráci, prosperite, spokojnému žitiu ich občanov? Myslím, že túto otázku vie zodpovedať každý prostý súdny človek nielen v obidvoch krajinách, ale aj v celom kultúrnom svete.
Obidve hokejové reprezentácie predviedli v sobotu 16. mája 2015 krásny hokej. Osobne im, mne príbuzensky na hony vzdialeným chlapcom Ameriky a Ruska alebo Ruska a Ameriky chcem týmto príspevkom srdečne poďakovať za krásny športový zážitok, s poznámkou, že sa úprimne teším na ich ďalšie športové merania síl.
V skupinovej fáze turnaja vyhrali Američania 4:2, v semifinále zas zvíťazili Rusi 4:0. Z pohľadu toho, čo chcú svetové šampionáty ľudstvu ukázať, sú pre mňa ako diváka tieto dva výsledky absolútne nepodstatné. Na tribúnach som videla povzbudzovať svojich hráčov šťastných Američanov i šťastných Rusov. Zástupcovia obidvoch národov v jednej aréne, na „bojisku“ i na tribúnach. A ako dôstojne, ľudský obidve skupiny reprezentovali svoju mentalitu, kultúru, krajinu. Myslím, že všetci na tribúnach boli hrdí na to, ako sa prezentujú. Možno nie celkom šťastní tí, ktorí nevyhrali. Ale to zas nie je najpodstatnejšie. Pretože z prehry svojich športovcov v čestných súbojoch nerobí žiaden súdny fanúšik tragédiu. Vždy je to „len“ zábava.
Korektnosť vedenia, nazvime to militantne „športového boja“ riadili štyria arbitri. Aj keď sa sem-tam (podľa mňa laika) utli, nikomu tým nespôsobili takú ujmu, akú vedia spôsobiť zbrane v rukách ĽUDÍ ktoréhokoľvek národa. A opäť paradox: Keď štyria rozhodcovia na ľade dokážu udržať silných, rýchlych, mysliacich a miestami extrémne cítiacich a reagujúcich chlapov v mantineloch pravidiel a tým aj celé hľadisko, ako je možné, že svet, v ňom predovšetkým politika a politici nedokážu medzi sebou nájsť takých „rozhodcov, ktorí by udržali dianie vo svete v duchu pravidiel fair-play? Viem, čo mi každý odpovie: Máme OSN.
Keby len bola taká úspešná ako arbitri v pruhovaných dresoch.
