Prečo človek nemôže byť štastný...?
Čo všetko treba urobiť aby si svoje vytúžené štastie zaslúžil? V skutočnom živote to tak bohužial nefunguje.Nech sa snažíme akokoľvek, niekedy ani len neprejde okolo nás.A keď sa zrazu pristaví, ihneď nás opustí a my sa len smutne pozeráme ako nám odchádza.
A čo je to vlastne štastie?
Pre každého z nás toto slovo znamená úplne niečo iné. Niekto sa snaží o šťastie v práci, niekto o šťastie v tom, čo ho naozaj baví a niekto....Niekto túži po skutočnej láske.....Po tom, aby ho osoba, ktorú tak miluje, milovala rovnako..A vtedy je to dokonalé..
No dokonalsoť neexistuje....
Prečo niekomu stačí, keď mu jeho milovaná osoba povie že ho miluje a niekto i napriek tomu, že to počúva stále, neverí a necíti to, že je jeho láska skutočne opätovaná...tak ako by to chcel, ako si to predstavuje, ako vie, že by ho to urobilo šťastným.
Existuje toľko zmyslov vo vete : „ Milujem Ťa „....A predsa to zakaždým znamená niečo úplne iné.
Niekedy nás láska vystaví obrovskému sklamaniu.Tak silnému, že človek pocíti to dno, o ktorom nikdy nechcel počuť ani vedieť..Dno, ktoré z Vás urobí iného človeka.Ktoré Vás natoľko zmení, že nech sa snažíte akokoľvek, nedokážete v sebe nájsť toho, kto bol vo Vás kedysi. Iba tápete a bojujete, no nemáte nič, čoho by ste sa mohli zachytit. A tak len padáte a padáte, nižšie a nižšie, až vôbec netušíte kto ste a ako ste sa tam dostali.
Niekedy...by ste dali život za to, aby Vás milovali tak, ako milujete Vy....
Ako sa to celé skončí? Ako sa dostať z tej hroznej tmy, ktorá si Vás tak obklopila...? Ktorá Vás zmiatla natoľko, že nevidíte cestu späť..? Niekedy je láska iba pojem, ktorý ľudia používajú denno-denne a pritom si absolutne neuvedomujú, že netušia, o čom hovoria.
Všetci sme niekoho a niečo stratili.Všetci dobre poznáme bolesť a sklamanie..Všetci vieme, že spravodlivosť a úprimnosť už neexistujú..A všetci vieme, že s tým nič neurobíme...Len sa prispôsobime...a čakáme...čakáme, že aj k nám raz štastie dorazí, že aj nám sa prihovorí, že aj my budeme šťastní..Ale len v prípade, že máte nádej....že veríte...čakáte..chcete...
No čo sa stane ak je sklamanie natoľko veľké, že už nemáte ani len nádej?...
Raz mi niekto povedal : „ Už neverím na hviezdy, už neverím na krásu....Už neverím na šťastie a ani na lásku...Verím len tomu čo cítim, aj keď viem, že ostatní to považujú za nesprávne a zlé. No ja verím že milujem tak ako už nikdy nebudem...Tak, ako mňa milovať nikdy nebude...“
