reklama

„ Stratené duše “....

Poznala som kedysi dve stratené duše, ktoré sa veľmi milovali, ale nemohli byť spolu. Ktoré po prvýkrát zažili, čo dovtedy nepoznali a ani si len nemysleli, že sa to zažiť dá..Ktorým osud nedoprial skutočné spoločné šťastie a pohrával sa s ich obrovskou bolesťou, čo im spútala srdcia. Tá bolesť..už nikdy nezmizla...  Stalo sa to dávno. Dosť dávno na to, aby sa na to dalo spomínať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (35)

   

Poznali sa veľmi dlho, boli to blízky priatelia. Obaja mali svojich partnerov a ani vo sne by ich nenapadlo, že by to priateľstvo mohlo vyústiť do niečoho väčšieho..No stalo sa..Raz, keď sa stretli, v partii ľudí, medzi ktorými boli aj ich „ druhé polovičky „..vtedy to prišlo. Je fakt, že sa zabávali, smiali, niečo si vypili, ale nebolo to nič také, čo by sa dalo použiť ako argument..Zrazu všetci niekam zmizli a oni ostali sami..Len tak sa na seba pozreli a.... odrazu zistili, že sa niečo deje..že tento pocit, ktorý momentálne v sebe majú, nikdy predtým medzi nimi nebol..že sa zrazu cítia previnilo, i keď sa len na seba pozerajú...že niekde blízko, majú svojho partnera a partnerku a pritom...Majú chuť ujsť hneď a veľmi ďaleko s človekom, ktorý práve sedí oproti...A aj keď sa vtedy nestalo nič také, za čo by sa skutočne mali cítiť zle, stalo sa niečo úplné iné..Niečo, čo bolo oveľa horšie...Zistili, že existuje cit, aký dovtedy nepoznali a pochopili, že musia byť spolu...A to veľmi často...  

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dni plynuli a ich stretnutia boli..krásne a časté.Videli sa každý deň a dokázali sa rozprávať hodiny. Aj predtým spolu veľa hovorili, ale teraz to bolo iné..Viem ako veľmi sa im zrazu zmenili životy a aj ako krásne, ale ťažko to prežívali..Ako bojovali nielen s okolím, ale aj so sebou.A viem to preto, pretože ich poznám oboch..a dosť dlho na to, aby som to mohla o nich napísať...Niekedy mi bolo veľmi ťažko, keď som videla, ako sa trápia...  

Poviete si..“ A prečo sa akože trápia? Veď je to predsa jednoduché, nie? Tak sa proste rozídu s partnermi a môžu byť spolu šťastní...Aká to tragédia a nešťastie? Veď to predsa nie je niečo o čom by sa malo písať...“  

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Možno je to pravda. Možno...Ale len pre toho, kto to nezažil a kto ich nepozná. Kto nevie, čo všetko v tom bolo a aké veľké prekážky museli a stále musia, prekonávať...Ako trpia a čakajú,že sa niečo stane a ....  

Niekedy je veľmi ťažké prekonať predsudky, zvyk.. prekonať hlavne očakávania, ktorými Vás obklopuje rodina..Očakávania, ktoré Vám boli istým spôsobom dané a ktoré Vám odrazu spútajú ruky a Vy nemôžete absolútne nič robiť.. Nemôžete, pretože nechcete sklamať najbližších..Nechcete sa cítiť previnilo, že Vy ste práve ten, kto všetko zničil a pokazil, zranil ostatných a to len pre svoje šťastie...Len preto, aby sa naplnilo, po čom tak veľmi túžite...  

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tá bolesť je obrovská...  

Čo bude nasledovať? Čo sa vlastne stane? Dokážu sa dvaja, ktorí sa tak milujú, postaviť proti všetkým a bojovať za to svoje vytúžené šťastie? Prečo, keď konečne stretli toho, s kým chcú stráviť svoj život a vedia, že inak a s iným človekom šťastní nebudú...prečo je to tak veľmi ťažké?..Prečo ich vlastne tí najbližší trápia s istými očakávaniami, zvykom.. a nesúhlasia s tým, čo si vybrali?? Prečo im prejavujú lásku tým, že pod záštitou „ ich „ štastia im v podstate ide len o to vlastné?? Aká je toto láska...? Niekoho mi to az priveľmi pripomína.....  

Viem, že bolo mnoho chvíľ, keď sa tí dvaja rozhodli to celé ukončiť a vzdať sa toho druhého v nádeji, že to časom prebolí a že je to tak správne...Že predsa majú partnerov, s ktorými sú dlho a ktorých si rodina obľúbila...s tými sa ráta...Že sa treba zachovať nesebecky a nezraniť najbližších. Viem, ako sa trápili, ako trpeli...Ako bojovali, no márne...Zakaždým sa opäť a opäť stretli, objali, boli chvíľu spolu...vďační za každý moment, okamih, dotyk...pohľad.  

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Neviem ako by som pomohla..Netuším čo môžem urobiť pre ľudí, ktorí tak trpia..Ktorých mám tak rada...Ktorí ma vlastne veľmi veľa naučili...Nikdy sa nič nevyjasní, pokiaľ sa bude biť cit s rozumom...Pokiaľ sa pocit viny bude stretávať s tou obrovskou túžbou....Pokiaľ......Pokiaľ ich najbližší nepochopia, že ak im skutočne na nich záleží, mali by ich prestať trápiť...a možno im podať ruku a ...usmiať sa..Podporiť ich a dovoliť zažiť skutočné šťastie o ktoré tak dlho bojujú....  

Možno to jedného dňa všetko pochopia....A možno....sa tak nikdy nestane.  

To najhoršie na tom celom je, že po istom čase, som opäť zistila, že takýchto „ spojených duší „ , ktoré nemôžu byť spolu, a to pre ten istý alebo podobný dôvod, je...veľmi veľa...  

Im všetkým naozaj prajem, aby našli v sebe tú silu a bojovali o svoje šťastie...Nenechali ho odísť, keď ho konečne našli a verili, že to všetko, čo sa momentálne zda ako obrovká prekážka, časom pominie a... „ oni „ pochopia, že ste skutočne šťastní...

No ak sa vzdáte toho, čo Vás tak napĺňa a v čo tak veríte, nikdy nenájdete pokoj a pocit domova...Pretože skutočný „ domov „ je tam, kde je človek, ktorého tak milujeme...

Eva Tóthová

Eva Tóthová

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Žijeme preto, aby sme milovali... Zoznam autorových rubrík:  Súkromné

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu