Tie tóny vnímaš,
keď smeješ sa, plačeš i snívaš,
slnko spoločne s tebou vstáva,
svojimi lúčmi odovzdáva ti kľúče,
otváraš nimi nový deň,
píšeš prvé noty symfónie,
snažíš sa, nech plná je harmónie.
Tak ako ručičky na hodinách
minúty posúvajú,
nové a nové tóny ti ponúkajú,
tvoríš rôzne melódie,
čo nepokazia súlad symfónie.
Medzi prstami môžeš dažďové kvapky preberať,
tie ktoré, najkrajšie do okien klopú,
do dlane zozbierať.
Na ulici, ktorá už naspamäť pozná tvoje kroky,
tam môžeš počuť flautu, inokedy zas citaru,
počúvaj, na námestí zvoní zvon,
a pouličný hrá na gitaru.
Keď na nebeskej scéne dirigent sa zmení,
posledné noty dňa dopíšeš,
to už hviezdy svoju spustia sonátu,
pri jej mámivých tónoch zaspávaš,
a sny do viečok ukladáš.
Deň niekedy sa zahráva,
falošné i prázdne tóny predkladá,
je na nás aká bude nášho srdca melódia,
veď každý deň, nech znie iná symfónia.
