Z nebies na zem, raz nás poslali,
no krídla, tie nám nedali.
Možno preto, aby sme tak ľahko sa nevzdali,
uletieť naspäť nechceli.
Nikto nám nepovedal, čo na čaká,
aká cesta nás zláka
či bude ružovou prechádzkou,
či čierno - bielym obrázkom.
Nazvali sme sa ľuďmi,
zanechali anjelské spôsoby,
vraj už nepotrebujeme krídla,
už nenáhlime sa späť,
zaspal anjel v nás,
už po miliónty raz.
Anjelské sa však prebúdza,
keď nežná ruka ťa zobúdza,
keď slzy z očí zotiera,
vtedy, vidieť môžeš anjela.
Zdá sa však, že dôverne ho poznáš,
už nie raz, v búrke s tebou stál,
len preto, aby v jej víre, nebol si sám,
aby to slnko v diaľke ti ukázal.
Tých bezkrídlych anjelov,
tých nájsť môžeš v radoch priateľov,
nie sú niekde tam vo výškach,
po zemi kráčajú
a v srdci krokov svojich, stopy nechajú.
Prebuďme anjela v nás,
nech nezaspí aj po miliónty a prvý raz.
Buďme tými, anjelmi, čo sú bez krídel,
čo nedávajú lásku na prídel.
