Tváre,
zočí sa v nich známka vysokého sebavedomia,
dnes predsa neoplatí hrať sa na skromného komika.
Šťastie je v rukách toho, kto na nič sa nepýta
a všade prítomný pocit neomylnosti chyby nepozná,
v ňom predstavenie emócií sa nekoná.
Čo, ale vtedy keď :
Keď všetok smútok
hromadne, v jednej chvíli.
Čo vtedy, keď ten kto myslí, že pravdu má,
keď práve ten, práve ten sa mýli.
V zrkadle obraz stále ten istý
aj vtedy, keď človek, sám sebou,
sám sebou nie je si istý.
Zostáva už hľadieť,
na tváre, na tie, v ktorých vidieť toľko sebavedomia,
to vlastné, zdá sa, že zmizlo,
nerozlúčilo sa, odišlo bez upozornenia.
Úlohu komika, čo kedysi zdal sa naivným,
teraz on sám preberá,
pýta sa kde, kde nové sa naberá.
A čo teda vtedy keď :
Keď všetok smútok hromadne, v tej istej chvíli.
Čo vtedy, keď ten kto myslí, že pravdu má,
keď práve ten, práve ten sa mýli.
V zrkadle obraz stále ten istý
aj vtedy, keď človek sám sebou,
sám sebou, prestáva si byť istý.
Sebavedomí súpútnici už dávno opustili komika,
živí ich pocit neomylnosti.
A šťastie,
stále je v rukách toho,
toho, kto na nič sa nepýta.
