Pri premýšľaní o vlastnom bytí stáva sa,
že pretrhnú sa pozitivizmu kúsky nití.
Vyblednú okuliare z ružových odtieňov ,
v rozbitých sklíčkach pár šedých záberov.
Zostane už len rám,
prázdny tak, ako ten námestí chrám,
v ktorom niet už kľačiacej pokory,
nik sa tam netúla po vlastnom svedomí,
počuť len :
„Mne prosím aktuálne sa to nehodí."
A tak pri premýšľaní o vlastnom bytí stáva sa,
že pretrhnú sa pozitivizmu kúsky nití.
Vyblednú okuliare z ružových odtieňov,
v rozbitých sklíčkach pár šedých záberov.
Vtedy sa ťažko hľadá,
čo vzhárať má zostáva len tlieť,
energie, tej ani na dobierku niet.
Snáď len ihlou vlastných nádejí
aspoň pokúšať sa pretkávať si svet
a chcieť, chcieť plátať to, čo ani čas nezhojí.
Však pri premýšľaní o vlastnom bytí sa stáva,
že pretrhnú sa kúsky pozitivizmu nití,
že vyblednú okuliare z ružových odtieňov,
a v rozbitých sklíčkach len odraz pár šedých záberov.
