Áno, tradične venovaný spomienkam na našich blízkych zosnulých. Tá dnešná, vyzerá asi tak, že ideme na cintorín, zapálime sviečku, prípadne postretáme pri hroboch aj ďalších členov rodiny, s ktorými počas roka nie sme až tak v kontakte.
Sviatok všetkých svätých a následná Pamiatka zosnulých mali však aj iné podoby svojho slávenia.
Občerstvenie
Naši predkovia verili, že v predvečer dušičiek sa duše mŕtvych prepúšťajú na štyridsaťosem hodín z „onoho" sveta a práve preto sa v túto noc pripravilo na vhodné miesto príhodné občerstvenie pre návštevu zo záhrobia. Najčastejšie to bolo víno a koláčiky.
V podobe obradového pečiva - „dušičky" sa v tento čas zvykli obdarúvať aj chudobní a pocestní.
Tradícia akéhosi hodovania na počesť zosnulých sa uchovala resp. bola typická napríklad pre pravoslávnych kresťanov, ktorí na cintorín nosili koláče a pálenku a tam sa takto popri spomínaní aj posilnili. Ich juliánsky kalendár im však posúval termín týchto sviatkoch o dva týždne neskôr ako u ostatnej cirkevnej obce.
Prečo oheň ? Prečo veniec ?
Nie je ničím výnimočným zostať v krátkej tichosti nad hrobom za plápolania sviečky a skrášliť mramorové platne vencom z čečiny či kvetov.
Fenomén ohňa v súvislosti so spomínaním na mŕtvych využívali už starí Kelti. Tí kedysi kládli na poliach a lúkach vatry, pri ktorých sa mali zosnulí pri príchode zo záhrobia ohriať. Starí keltský sviatok SAMHAIN, totiž vychádza práve už zo zmienenej tradície prechodu mŕtvych k živým. A to sa vraj dialo len z 31. októbrovej noci do 1. novembrového dňa.
Pohanské tradície sa však v kresťanskej Európe potláčali a tak dnes, na deň Pamiatky zosnulých, dávame najavo úctu zosnulým už len zapálením sviečky alebo kahanca.
Úprava hrobov kvetinovou výzdobou tiež nie je niečím novým. Hoci sme si dnes obľúbili najmä chryzantémy, ešte stále sa v hojnom počte nájdu na hroboch aj rôzne venčeky či vence.
Súvisí to práve s tým, že už naši predkovia si uvedomovali kolobeh života a smrti a veniec v tvare kruhu to dokonale demonštroval. Dokonca mal tiež zabrániť vrátiť sa mŕtvemu späť, aby tu mátal či strašil.
Mátať či strašiť nás však zrejme budú skôr všetky tie každodenné starosti a povinnosti. Prichádzajúce sviatočné dni sú tu ale práve preto, aby sme sa aspoň na chvíľu zastavili, v dobrom zaspomínali na tých, čo nás predišli a možno sa i zamysleli nad prioritami našich dní.
Príjemné „dušičkovanie"
