Deň pre materinský jazyk
Dvadsiaty prvý február je totiž od roku 1999 vyhlásený UNESCOm a Organizáciou spojených národov (OSN) za Medzinárodný deň materinského jazyka. Tento deň nám má pripomenúť jednak dôležitosť vlastnej rodnej reči, ktorá je kultúrnym dedičstvom každej krajiny, ale poukázať i na "farebnosť" svetovej "jazykovej palety."
Ak by sme sa ale vybrali hľadať prvotné stopy, smerujúce k vyhláseniu tohto sviatku dostali by sme do Ázie, presnejšie do Bangladéša a roku 1952. Práve tu sa 21. februára 1952 odohrala demonštrácia mladých študentov žiadajúcich uznanie bengálčiny ako jedného z národných jazykov v Pakistane. Verejná prezentácia tejto myšlienky sa však skončila streľbou polície.
Poznáme len z učebníc
Ani naša materčina to veru nemala také jednoduché a na ceste svojím formovaním sa ju čakalo niekoľko míľnikov a kto vie možno ju ešte i niekoľko čaká.
Všetky tieto prelomové okamihy dobre poznáme z učebníc slovenského jazyka či dejepisu. Niekomu sa prípadne vynorí ešte aj zápalistý výklad učiteľa k tejto téme alebo skúšanie pred tabuľou, po ktorom akosi tá žiacka knižka oťažela. (vyššou známkou) :- )
Na tieto školské vedomosti si časom už ani nespomenieme. Veď prečo aj, nie sú pre nás tak dôležité a sú už minulosťou, tak ako tá zlá známka v žiackej.
Bez tej minulosti a bez toho, aby záležitosť nášho jazyka bola niekedy pre niekoho niekedy dôležitá, by sme však dnes asi len veľmi ťažko poznali to nádherné slovo mamička či vyznávali si lásku ľúbozvučným - ľúbim ťa.
No a práve deň, akým je Medzinárodný deň materinského jazyka je tu na to, aby nám pripomenul, že ten Cyril a Metod, Anton Bernolák, Ľudovít Štúr a ďalší, to neboli len notoricky známi páni z fotografií v literatúre či dejepise, ale osobnosti, vďaka ktorým si aj tá naša slovenčina našla, hoci maličké, ale predsa miesto na tej spomínanej palete jazykov.
„Ó mojej matky reč..."
„..je krásota, je milota..." Takto nejako sa ďalej vo svojej básni o rodnej reči vyznával Hviezdoslav. My nemusíme ani skladať oslavné rýmy, nemusíme ani memorovať všetky životopisné údaje národovcov. Stačí ak budeme jazyk, v ktorom sme vyslovili naše prvé slová, považovať za ten najkrajší a nezanevrieme naň.
Veď aj keď sa múdro hovorí, že koľko rečí vieš, toľko krát si človekom, materinský jazyk je predsa len jeden.
Takže odložiť prekladové slovníky, ide sa trénovať ľúbozvučné de, te, ne, le. :-)
