Začať je nutné, no kde inde než u seba. Koľkokrát sa človek rozčúli, nakričí na toho druhého, alebo rozdáva len príkazy a povely typu : Urob!, Choď!, Povedal som! a pod. Ak sú už hlasivky vykričané a každý má ten nejaký príkaz, len ten, kto ho rozdával zostal akosi bez práce, tak nastane ticho a samozrejme plnenie tých príkazov, ktoré však taktiež väčšinou prebieha v tichosti. To ticho, ktoré nastane môže byť spôsobené aj už obmedzenou kapacitou našich hlasiviek, ktoré si predtým človek vykričal, ale ten častejší prípad je, že je to dôsledok predchádzajúcej veľmi "plodnej" konverzácie. A práve na túto skutočnosť nás upozorňuje táto myšlienka z mysle a pera Kamila Peteraja, v ktorej je síce mnoho symboliky, ale i pravdy.
Prvým symbolom, ktorý autor použil je výkričník, ktorý môžeme chápať ako ten krik, hnev alebo to nazvime ako rozkazovací spôsob. A klince?
No tie za normálnych okolností slúžia na upevnenie, ale v komunikácii nimi rozhodne nič neupevníme, ale skôr zatĺkneme. A takto zabitý klinec veru už len ťažko vyberieme. Pretože v bežnom živote príliš často tie bežné klince nezatĺkame, tak nám asi takáto činnosť chýba a riešime to klincovaním našej komunikácie. Aj v tomto prípade musíme vynaložiť potrebnú silu, tak ako pri zatĺkaní toho kovového klinca, a tou býva väčšinou intenzita nášho hlasu. Nástrojom nám je v takomto prípade už spomínaný výkričník. A výsledkom je práve ukončenie čiže zabitie, alebo ak chcete zatĺknutie konverzácie. Ale čo urobiť pre odstránenie takéhoto komunikačného klinca? Tak ako pri bežnom klinci aj tu môžeme využiť určité nástroje. Sú to slová, slová typu : Prepáč, Nehnevaj sa či Odpusť. A tie, dokážu skutočné zázraky.
Zdá sa však, že pre niektorých jedincov, alebo aby to neznelo tak tvrdo, tak pri niektorých situáciách je ich použitie značne ťažké a je pre nich veru ľahšie odstrániť ten bežný ako ten komunikačný klinec. Je to však naozaj tak zložité? Naozaj sa tie slová tak ťažko vyslovujú?
Myslím, že tu asi problém nebude a potrebné je hľadať ho niekde inde. A kde inde než tam, kde sme začali, teda u seba, u každého jedného z nás.
Klinec ktorý je zatĺknutý v stene či nábytku odstránime ľahko, neprekážajú nám v tom totiž také ľudské vlastnosti ako pýcha či egoizmus, pretože práve tie sú prekážkou, ktorá nám bráni použiť tie špeciálne komunikačné nástroje, nie to, že tie slová nepoznáme.
Poznáme ich až príliš dobre, avšak ak ide napríklad o ospravedlnenie tak sa akoby v obrannom mechanizme spustí vlastné ego a myšlienky ako : „No načo sa ja budem ospravedlňovať ", alebo „ No mám predsa svoju hrdosť, nech sa ospravedlní prvý."
Ak zvolíme takýto prístup, náš život bude plný zaklincovaných nielen rozhovorov, ale aj vzťahov. Možno by bolo vhodné spomenúť si, koľkokrát sme výkričníkom ukončili konverzáciu a nebáť sa chytiť, nie do rúk, ale do úst ten zázračný nástroj, ktorými sú slová a začať odklincovávať. Možno to chce aj odvahu, ale vzťahy medzi ľuďmi sú jej určite hodné.
