Množstvo inváznych organizmov, ktoré sa v prírode vyskytuje je nesmierne. Niektoré však majú také obrovské vplyvy na ekosystém, biodiverzitu (druhovú rozmanitosť) a i samotného človeka, že by sme o nich mali vedieť viac. Peniaze hýbu svetom. Toto pravidlo zrejme poznáme všetci. A chuť po rýchlom zbohatnutí láka nejdeného človeka. Presne tak to bolo aj v prípade introdukcie nepôvodného druhu motýľa z oblasti Európy do USA.
Celý príbeh začal ešte vo vzdialenej minulosti. V čase, keď proti sebe v občianskej vojne medzi rokmi 1861 – 1865 bojovali „chudobný“ juh a „bohatý“ sever. Vojna vypukla medzi severnými štátmi, ktoré boli lojálne Únii a južnými štátmi, ktoré sa odčlenili a vytvorili Konfederované štáty americké. Hlavnou príčinou však bola nevyriešená situácia zotročovania černochov v južných štátoch. Intenzívny konflikt si vyžiadal 620 000 až 750 000 obetí z radov vojakov, spolu s neurčeným počtom civilistov. Ale to nebolo všetko. V čase krvavých bojov boli pozastavené aj dodávky bavlny z juhu na sever a táto blokáda neskončila ani po ukončení vojny, najmä kvôli poškodenej infraštruktúre. Nedostatok materiálu na výrobu napr. látok vnukol v roku 1868 spásonosnú myšlienku umelcovi, astronómovi a amatérskemu entomológovi Étiennovi Léopoldovi Trouvelotovi. Vydal sa na cestu po Európe a hľadal druh motýľa podobný priadke morušovej (Bombyx mori), ktorý by bol schopný vytvárať zámotky podobné hodvábu. Treba si uvedomiť, že vlákno v zámotku meria 900-1000 metrov a jeho hrúbka je okolo 0,037 mm. Hodvábna niť je spoločne s pavučinou najpevnejšou tkaninou a v textilnom priemysle je jedinečnou prírodnou surovinou. To vôbec nie je na zahodenie a ak by sa našiel podobný druh mohlo by to predstavovať skutočne rýchly a dobrý zárobok. A tak Trouvelot bádal až podobný druh, mníšku veľkohlavú (Lymantria dispar), našiel. Z Európy si priviezol niekoľko vajíčok, ktoré umiestnil v blízkom lese neďaleko svojho domu. Nanešťastie však v roku 1869 niekoľko jedincov uniklo do voľnej prírody. V konečnom dôsledku zo zámotkov nemal žiaden osoh a preto chov zlikvidoval. Po tomto neúspechu sa začal naplno venovať astronómii a umeniu. I keď poslal niekoľko oficiálnych správ vládnym inštitúciám o potenciálnom riziku spojenom s výskytom mníšky v lesnom poraste, nikto na jeho výzvy nereagoval (nanešťastie).
Aby sme získali ucelený obraz o dopade mníšky na ekosystémy, musíme si ju predstaviť. Ide o motýľa rozšíreného v celej Európe (okrem severských štátov), v severnej Afrike a Ázii až po východnú Čínu a Japonsko. Samička sa vyznačuje vysokou plodnosťou, 500-1000 vajíčok, ktoré kladie na kôpku a pokrýva ich chĺpkami. Prezimované vajíčka sa liahnu na jar v čase pučania listov, ktorými sa živia 40-60 dní a následne sa kuklia. Problémom je, že sa živia listami rozsiahleho spektra drevín (300 rôznych druhov), hospodársky cenné druhy, či ovocné stromy nevynímajúc (ide napr. o dub, hrab, buk, ale i čerešňa, jabloň a pod.). Dokonca môžu poškodiť aj priľahlé poľnohospodárske kultúry obilnín. Okrem toho sú húsenice mníšky nesmierne žravé. Jedna húsenica za život skonzumuje približne 1 m2 listovej plochy. Ak si to prepočítate na počet vajíčok v znáške a tým pádom na počet húseníc, tak sa dostaneme k celkom zaujímavým číslam. Ďalšou ranou pre lesy je, že v čase premnoženia sa na stromoch môže nachádzať až 250 znášok (teda 125 000 - 250 000 húseníc).
A teraz to príde. Odkedy sa mníška veľkohlavá dostala do voľnej prírody v USA spôsobila jednu z najničivejších invázií, pretože sa vďaka neprítomnosti prirodzených nepriateľov rozširovala obrovskou rýchlosťou (21km/ rok). Napriek tomu, že bola proti nej v meste Massachusetts (kde bola chovaná) vytvorená drahá eradikačná kampaň, jednoducho unikla. Do roku 1934 bola etablovaná v Novom Anglicku, do roku 1994 sa rozšírila v stredoamerických štátoch a v súčasnosti sa dostala až po mestá Tennessee na juhu a Wisconsin na západe. Vďaka masívnej defoliácii dochádza v infikovanej oblasti k úhynu 25-30% stromov. Cenné dreviny sú nahrádzané náletovými, čo vedie nie len ku ekonomickej strate, ale taktiež k priamemu vplyvu na ekosystém, pretože sa ničia unikátne habitaty pre hmyz, vtáky a cicavce. Taktiež sa mení ponuka potravného spektra, čo má opäť priamy vplyv na živočíšstvo.
Týmto ale príbeh o mníške veľkohlavej nekončí. Od jej privezenia na územie USA sa za účelom biologickej kontroly doviezlo najmenej 10 druhov parazitoidov (druhy parazitujúce na hostiteľovi, ktorého nakoniec zabijú) a predátorov. V súčasnosti sa zisťuje dopad týchto ďalších nepôvodných druhov na pôvodnú faunu. Keďže niektoré druhy neboli na mníšku špecificky viazané začali útočiť aj na iné pôvodné druhy hmyzu. Jedným z takýchto škodcov je mucha druhu Compsilura concinnata, ktorá napáda viac ako 180 známych hostiteľov. Je dokázané, že po dobu výskytu na území USA zdecimovala mnohé veľké druhy nočných motýľov, ktoré boli v minulosti na severovýchode bežné. Ďalším príkladom je parazitoid Ooencyrtus kuvanae, ktorý napáda vajíčka aj mníšky veľkohlavej, ale neviaže sa iba na ňu a napáda aj vajíčka iných druhov motýľov.
Aby toho nebolo málo, tak mníška veľkohlavá je nebezpečná aj pre človeka. Krehké inkrustované chĺpky húseníc sa ľahko lámu a po zabodnutí do pokožky môžu vyvolávať silné alergické reakcie a následné dýchacie problémy. Reakcie sú silnejšie u malých detí a u ľudí alergických na takéto vnemy.
Dá sa s ňou vôbec bojovať? Koncom 19. storočia sa vajíčka mníšky zaškrabávali zo stromov ručne. Čo ale nemalo žiadny efekt. Následne v 50.-60. rokoch bolo na jej likvidáciu použité DDT, teda postrek, ktorý je nebezpečný pre všetky ostatné živočíchy, vrátane človeka. Preto sa po nahlásení mnohých zdravotných problémov od tohto počinu ustúpilo. Dnes sa voči húseniciam v USA používajú najmä biologické prípravky na báze baktérií (Bacillus thuringiensis), vírusov (LdmNPV) alebo iných biologických prekurzorov (napr. huba Entomophaga maimaiga), ktoré sú aplikované letecky. Tieto prípravky sú šetrné k iným organizmom, nezanechávajú rezíduá a nevyvolávajú rezistenciu.
Tento príbeh ale nemá šťastný koniec. V júni 2024 informoval časopis Scientific American o premnožení mníšky na severovýchode a stredozápade USA. Spomínané regióny zaznamenali jedno z najvážnejších ohnísk, aké boli kedy prítomné, pričom niektoré oblasti hlásili hustotu presahujúcu 2 500 000 húseníc na hektár. Okrem toho regióny v danej oblasti s týmto problémom zápasia už päť po sebe nasledujúcich rokov. Od uniknutia mníšky do voľnej prírody do roku 2013 došlo ku kumulatívnej defoliácii 33 000 000 ha lesa. Kontrola premnoženia (niekedy neúspešná) je veľmi nákladná, pričom sa naň ročne vynakladá 30 miliónov USD. Klimatická zmena však priniesla do tohto boja ďalšiu premennú a to skrátenie obdobia latencie pred premnožením, ktoré sa zvyčajne vyskytuje každých osem až dvanásť rokov. Keďže premnoženia sa vyskytujú aj v Európe, tak si celosvetovo môžeme držať palce, aby sa šírenie tohto nebezpečného invázneho organizmu zastavilo a zabránilo sa tak postupujúcej strate biodiverzity.
