Druhy si vytvárajú množstvo morfologických a fyziologických adaptácií na prostredie, v ktorom žijú. Prostredie je charakteristické množstvom faktorov, ktoré dávajú predpoklad na veľkosť niky obývateľnej organizmami a zároveň zohráva jasnú úlohu pri úspechu/neúspechu etablovania (Lockwood et al. 2013). To, akým spôsobom môže klimatická zmena ovplyvniť príchod a rozširovanie nepôvodných (eventuálne inváznych) druhov môžeme zistiť na základe dlhodobých informácií o distribúcii pôvodných druhov. Často totiž dochádza k vytláčaniu pôvodných druhov zaberaním vyhovujúcich ník alebo kompetíciou. Posunutie pôvodnej hranice výskytu na základe zvýšenia priemernej ročnej teploty môže byť demonštrované na príklade introdukovaných tropických rýb. Dané druhy sú vo veľkých množstvách pravidelne dovážané do štátov USA a zároveň sú chovateľmi vypúšťané aj do voľnej prírody (ako to už býva zvykom - radšej „zvieratko“ vypustím, ako by som ho usmrtil). Keďže je ale klíma a najmä teplota vody v zime pre tieto druhy nevyhovujúca, nedošlo k žiadnemu preukázateľnému negatívnemu vplyvu a ak došlo, tak to bolo len v okrajových častiach USA. Ukážkou čiastočného vymknutia sa z pod kontroly a následného etablovania sa vplyvom zvýšenej teploty môže byť obľúbená akvaristická ryba - piraňa (Pygocentrus spp.). Nachádza sa v 22 štátoch USA, avšak neexistujú údaje o tom, že by bola schopná vytvoriť sebestačné populácie, kdekoľvek v rámci tohto územia. Pravdepodobne je to spôsobené studenými zimami. Vytvorením modelu so zvýšenou teplotou o 2 °C sa územie, na ktorom by bola piraňa schopná etablovania výrazne zväčšilo (Rahel a Olden 2008).
Invázne organizmy nemajú rovnakú pravdepodobnosť šírenia sa na všetkých kontinentoch. Projekciami bolo zistené, že miesta s najvyšším výskytom takýchto druhov sa budú nachádzať v severovýchodnej časti Európy a severovýchodnej časti USA. Takto boli identifikované ohniská, v ktorých by sa mal klásť dôraz na prevenciu a systém skorého varovania kvôli uchovaniu biodiverzity v týchto oblastiach aj v budúcnosti (Bellard et al. 2013).
Zmena klímy môže viesť ku drastickej zmene habitatu. Ten môže následne pôsobiť ako úplne nový aj pre pôvodne sa vyskytujúce druhy a spôsobiť tak stratu ekologickej výhody pôvodne sa vyskytujúcich organizmov voči nepôvodným, pretože adaptácie, ktoré mali na dané prostredie vytvorené sú pri takomto zásahu zbytočné (Byers et al. 2002). Otepľovanie vo všeobecnosti zvýhodní škodce (Dukes et al. 2009), pretože bývajú adaptabilnejšie, teda flexibilnejšie reagujú na nové prostredie. Samozrejme medzi jednotlivými skupinami organizmov budú rozdiely. Hmyz je veľmi citlivý na zmeny teploty. Zvýšenie teploty o 10°C zdvojnásobuje intenzitu metabolizmu, čo vedie ku zvýšeniu miery konzumpcie, vývinu a pohyblivosti. To má výrazný vplyv na populačnú dynamiku - plodnosť, prežívanie a disperziu. Zdá sa, že horná hranica rozšírenia je daná najnižšou dosiahnutou teplotou počas roka. Stabilná klíma môže zvýhodňovať niektoré invázne organizmy a naopak obmedzovať hranice iných. Meniaca sa klíma môže naopak spôsobiť uprednostňovanie druhov s určitými vlastnosťami typickými najmä pre invázne organizmy. Pohyblivosť, krátky generačný čas a široká tolerancia voči vonkajším faktorom, môžu byť v tomto prípade výhodou. Pomaly sa šíriace druhy sa môžu stať menej konkurencie schopnými v porovnaní so svojimi „susedmi“ ak sa podmienky, na ktoré sú adaptované zmenia (Dukes 2011).
Rada by som tiež uviedla príklady, s ktorými sa stretávame aj na území Slovenska a nie len v zahraničí. Jedným z nich je vrtivka orechová (Rhagoletis completa), druh zodpovedný za tzv. „černenie orechov“. Pôvodne sa vyskytuje na stredozápade USA a severovýchode Mexika. Prvé záznamy z Európy pochádzajú zo Švajčiarska, kde sa objavila v roku 1986. Neskôr sa začala šíriť Európou až sa v roku 2019 dostala aj na Slovensko. Jej zvyšujúca sa početnosť sa dá vysvetliť výskytom čoraz teplejších zím, počas ktorých dokáže prezimovať, čo vedie k neustálemu rozširovaniu na väčšie a väčšie územie. Kvôli jej prítomnosti dochádza k 30 - 80% stratám na výnosoch vlašských orechov (v závislosti od regiónu). To sa deje na základe jej reprodukčnej stratégie. Samice po oplodnení kladú do oplodia orechov vajíčka (15-20 kusov, pričom vyprodukuje 300-400 vajíčok za život), z ktorých sa po určitom čase (3-10 dní) vyliahnu larvy živiace sa oplodím. To následne mäkne a černie. Larvy sa vyvíjajú po dobu 30-40 dní a po dosiahnutí dospelosti padnú na povrch, kde sa zahrabú a v hĺbke pár cm zakuklia. Práve zakuklenie im umožní prezimovanie. Počas nasledujúceho roku z pôdy vylietava viac ako 90% dospelých jedincov, ktoré začínajú nový cyklus. I počas rokov, ktoré sú charakteristické studenou jarou dosahujú vrtivky rozmach, i keď ten je posunutý na september. Dalo by sa predpokladať, že vďaka tomu budú orechy zachránené, ale opak je pravdou, pretože aj neskorá manifestácia môže spôsobiť významné škody na výnosoch. V sadoch, kde sa vrtivka nachádza a nie je pod kontrolou predstavujú viditeľné poškodenia plodov 74-91%, čo sa premieta v strate až 80% výnosov. Oblasti, ktoré boli známe výskytom veľkého množstva orechov sa postupne strácajú. Na Slovensku ešte možno nájsť zdravé porasty vo vyšších nadmorských výškach, avšak so zvyšujúcou sa teplotou sa aj hranica výskytu vrtivky bude posúvať. Boj s ňou možný je, ale väčšinou vo veľkých sadoch, kde je lepšia mechanizácia a aplikujú sa postreky. Avšak ak máte doma jeden strom, ktorý vy síce ošetrujete a chránite, ale váš sused nič také nerobí je to boj s veternými mlynmi.
Podobných príkladov je veľmi veľa a môžeme k nim radiť aj výskyt už spomínaného komára tigrovaného, sršňa ázijského alebo aj čiernu vdovu, jedovatého pavúka, ktorý sa už nachádza na území Rakúska, kde sa môže úspešne rozmnožovať. S meniacimi sa podmienkami sa otvárajú cesty na prienik stále nových adaptabilných druhov. Ako som už písala v predchádzajúcich blogoch, treba sa na všetko pozerať s rešpektom, ale aj zdravým „sedliackym“ rozumom. Problém, ak vznikne, treba riešiť a v prípade príchodu inváznych organizmov čo najskôr a najefektívnejšie.
