Za posledných pár desaťročí vyšlo veľké množstvo kníh a vznikli mnohé zahraničné časopisy s rovnomenným názvom (napr. Biological invasions, Aquatic invasions, Management of biological invasions), ale nejde len o propagáciu a zviditeľnenie sa niektorých vydavateľstiev, pretože biologické invázie sú v súčasnosti „in“?
Ak by sme chceli analyzovať možnosť invázií v historickom kontexte, musíme začať v dávnej minulosti. Pretože k výmene tovarov a potravín dochádzalo od nepamäti, a to nie len v rámci jednej krajiny alebo jedného kontinentu. V 2. storočí pred Kristom vznikla tzv. Hodvábna cesta, ktorá spájala Čínu s Rímskou a Byzantskou ríšou. Papier, hodváb, porcelán a mnoho iných produktov bolo transportovaných na veľké vzdialenosti. Cesta prechádzajúca aj cez naše územie, ktorá sa najviac používala od konca 7. storočia pred Kristom do 5. storočia a slúžila na diaľkový obchod Rímskej ríše, sa nazývala Jantárová cesta. Slúžila na prepravu jantáru z východobaltských nálezísk, ďalej dobytku, kože, kožušiny, peria a otrokov smerom na juh, a sklenených, strieborných, bronzových a iných výrobkov na sever. S rozvojom námornej dopravy v 14. storočí boli okrem „chcených“ artiklov prenášané aj mnohé „nechcené“, napr. potkany a krysy (celosvetovo najrozšírenejšie cicavce spôsobujúce najmä na ostrovoch vyhynutie mnohých druhov vtákov) a spolu s nimi aj ich parazity a patogény. Nebolo zriedkavosťou, že sa ku brehom priplavila loď s posádkou infikovanou napr. morom. Od čias Kolumba a teda od objavenia Ameriky v 15. storočí, dochádzalo k neobmedzenej výmene (tzv. kolumbovská výmena) rôznych druhov „tovaru“ vrátane organizmov z Eurázie do Nového sveta a vice versa. Zaujímavé je, že „škodlivejšie“ boli eurázijské druhy. Kiahne, osýpky, týfus, chrípka a záškrt zo Starého sveta spôsobili vymretie prevažnej väčšiny pôvodného obyvateľstva; pričom z Nového sveta spôsobil problémy „iba“ syfilis. Prečo sú ale európske druhy v porovnaní s americkými invázie schopnejšie? Je to pravdepodobne kvôli tlaku propagúl (propagula predstavuje skupinu organizmov, ktoré sú schopné rozmnožovania a tým produkovania potomstva najmä na mieste, kde sa dovtedy nevyskytovali; Simberloff 2013). V minulosti boli lode, ktoré sa plavili do Nového sveta naložené balastnou záťažou (aby sa loď v oceáne neprevrátila). Po doplavení do cieľa bol balast vymenený napríklad za drahé kovy a exotické plodiny. Balastnú záťaž tvorila zemina, ktorá samozrejme obsahovala veľké množstvá organizmov (Mack 2003). Vďaka tomu sa množstvo propagúl neustále zvyšovalo a tým sa zvyšoval aj tlak na pôvodné populácie. Takto sa na územie dnešnej Severnej Ameriky dostali napr. rôzne druhy chrobákov pochádzajúcich z Veľkej Británie, ktorá predstavovala poslednú zastávku lodí pred plavbou do Nového sveta a balastná zemina bola naberaná práve tu. V roku 1880 bola balastná zemina postupne nahrádzaná vodou. To však neznamenalo v súvislosti s inváziami žiadnu zmenu a organizmy boli naďalej prevážané mimo ich pôvodný areál výskytu. Takto boli dopravené napr. aj organizmy nachádzajúce sa na zozname 100 najinváznejších druhov sveta - býčko čiernoústy (Neogobius melanostomus) a kopýtko prirastené (Dreissena polymorpha) do oblasti Veľkých jazier v Severnej Amerike. Na ich elimináciu, sa vynaložilo množstvo finančných zdrojov, avšak neúspešne. Veľké jazerá sú ale špecifickým príkladom, pretože sa v nich nachádza až 185 nepôvodných druhov (rýb, bezstavovcov, rastlín, rias a patogénov), z ktorých sa tu pred rokom 1800 nenachádzal ani jeden. I keď sa výrazne pozmenila legislatíva v cieľových krajinách, druhy sa úspešne šíria a ďalej spôsobujú nie len ekonomické škody, ale aj pozmeňujú a homogenizujú ekosystémy, do ktorých sa dostanú.
Na druhej strane bez mnohých nepôvodných druhov (zemiaky, paradajky, kukurica) by sme si už nevedeli predstaviť život. Okrem toho po introdukcii nepôvodného druhu invázia nemusí nastať a ak aj nastane nie vždy musí mať negatívny dopad. Existuje tzv. desiatkové pravidlo, ktoré hovorí, že 10% introdukovaných druhov je schopných etablovania a z nich iba 10% vytvorí dostatočne veľkú populáciu na potenciálne šírenie sa do nových oblastí (Williamson 1996; Williamson a Brown 1986). V skutočnosti sa však toto rozpätie pohybuje medzi 5 – 20% (Williamson 1992), resp. 38% (Lodge 1993). Avšak toto vysoké číslo môže byť spôsobené aj faktom, že v množstve štúdií neboli dostatočné dôkazy o neúspešnej invázii, pričom dôraz bol kladený na jednoducho detekovateľné druhy z úzkej taxonomickej skupiny (Lodge 1993). Napriek tomu, že existujú určité odchýlky od tohto pravidla, ukázalo sa ako platné pre množstvo organizmov vrátane rastlín, mäkkýšov, patogénov i stavovcov (Lodge 1993; Mills et al. 1993; Williamson 1996). Keďže iba veľmi malé množstvo organizmov je schopné vytvoriť úspešnú inváziu, prečo je okolo toho toľko veľa rečí? Pravdepodobne je to aj kvôli existencii organizmov, ktoré svojou prítomnosťou výrazne narúšajú nielen prostredie, ale aj celý ekosystém, v ktorom sa vyskytli. Realitou je, že ak sa invázne organizmy niekde objavia, veľmi často dochádza k ochudobneniu, narušeniu a niekedy až zničeniu pôvodného ekosystému. Vo všeobecnosti sú spájané s deštrukciou habitatov, narušením potravných reťazcov a v neposlednom rade s ohrozením ľudského zdravia. Veľkým problémom sú samozrejme vysoké ekonomické náklady, ktoré sú s inváziami úzko späté. Krajiny ako Kanada, Spojené štáty americké alebo Veľká Británia uvoľňujú miliardy dolárov/libier ročne na zmiernenie dopadov len niektorých inváznych druhov, resp. na potlačenie ich ďalšieho šírenia. A pritom stačí „iba“ prevencia pred introdukciou nepôvodných druhov. To súvisí s informovanosťou širokej verejnosti, pravidelnými kontrolami napr. nástrah rybárov a podobne. Práve kvôli tomu je nevyhnutné, aby sme sa dozvedeli čo najviac o vlastnostiach inváznych druhov a aby sme vedeli včas reagovať už na prvé náznaky prítomnosti nepôvodných druhov v nových habitatoch. Pretože schopnosť identifikácie invázorov v predstihu by nám napovedala veľa o vývoji ich životných stratégií. Inými slovami, napomohlo by to odhaleniu najefektívnejších spôsobov prevencie budúcich invázií (Mack et al. 2000).
