Máte radi ryby? Časť ľudí súhlasne prikývne, druhá časť sa zatvári znechutene. V zásade to nie je dôležité, i keď väčšina dietológov odporúča konzumovať ryby aspoň 1x týždenne. Sú zdrojom omega 3 a 6 mastných kyselín či zdrojom vitamínu D, ktoré sú prospešné pre naše zdravie. Takže ak ich radi máte môžete pre seba spraviť niečo dobré. Mnohí by ste teraz mohli namietať, že nie každá ryba je „dobrá“, pretože môže mať v sebe naakumulované ťažké kovy a teda ich konzumáciou nerobíte nič pre svoje zdravie, ale práve naopak. Nechcem však skĺznuť do dietologického okienka a prejdem radšej k veci.
Asi väčšina z nás pozná Viktóriine jazero. Nachádza sa v strednej Afrike a rozprestiera sa na území troch štátov: Kene, Ugandy a Tanzánie. Zároveň predstavuje najväčšie jazero Afriky a z hľadiska rozlohy druhé najväčšie jazero sveta. Ide taktiež o oblasť s unikátnym výskytom endemických druhov rýb, konkrétne cichlíd. Tí čo máte tropické sladkovodné akváriá viete o čom hovorím. Tí čo nemáte, tak sú to tie krásne žiarivo sfarbené ryby (nie „Nemo“, ten je morský), ktoré môžete vidieť napr. v bojnickej ZOO. Cichlidy predstavujú tzv. „zázraky evolúcie“, ktoré v Afrike počas evolúcie vytvorili z jedného druhu približne 500 odlišných endemických druhov (teda takých, ktoré nikde inde vo svete nenájdeme). Obrovskú rozmanitosť majú najmä preto, že sa v procese evolúcie prispôsobovali rozmanitým podmienkam vyskytujúcim sa v rámci jazera. Cez plytčiny, po hlbiny, cez otvorenú vodu až po pobrežie. Zároveň sú známe ešte jednou unikátnou vlastnosťou. Svoje potomstvo po vyliahnutí nosia v ústach kým nie je dostatočne veľké, aby sa dokázalo samo ubrániť, čím ho ochraňujú pred negatívnymi vplyvmi svojho okolia. Nevýhodou tohto správania je, že výrazne obmedzuje počet potomkov. Obmedzenie miery reprodukcie ich robí veľmi zraniteľnými voči nadmernému rybolovu, avšak po tisíce rokov sa im vo Viktóriinom jazere darilo, pričom zohrávali kľúčovú úlohu pri udržiavaní rovnováhy tohto unikátneho ekosystému.
Všetko sa ale zmenilo okolo roku 1900, kedy koloniálna britská vláda založila na jazere veľký rybársky priemysel. Priniesli žiabrové siete, ktoré umožnili uloviť väčšie množstvo cichlíd čím celé desaťročia dochádzalo k nadmernému rybolovu. Okrem toho sa pri jazere začalo usadzovať čoraz viac miestnych ľudí. Okolitá pôda sa začala využívať na poľnohospodárstvo, čím dochádzalo k jej nadmernému hnojeniu a postupnej erózii. Vďaka často sa vyskytujúcim dažďom v regióne sa pôda a hnojivo začali splachovať do jazera. Hnojivá spôsobili nárast populácií rias, ktoré po odumretí klesli na dno, rozkladali sa, čím dno ochudobňovali o kyslík nevyhnutný pre ryby žijúce v hlbších vrstvách jazera.
Ekosystém dostal poslednú ranu v roku 1954 spojenú s introdukciou nenásytného predátora, ostrieža nílskeho (Lates niloticus). Dospelé jedince dosahujú hmotnosť vyše 100kg a boli dovezené za účelom rybolovu pre miestnych ľudí. Avšak miestni radšej chytali menšie cichlidy, ktoré spracovávali sušením na slnku. Jediný spôsob, ako mohli spracovať oveľa väčšie ostrieže, bolo prostredníctvom vyprážania alebo údenia. To viedlo ku nárastu klčovania lesov (a ich devastovaniu) kvôli potrebnému palivovému drevu, čoho výsledkom bolo ďalšie odlesňovanie a škodlivý odtok do jazera.
Z nie celkom pochopených dôvodov zostala populácia ostrieža málo početná až do konca 70. rokov 20. storočia. Nanešťastie sa potom situácia rapídne zmenila. V roku 1978 tvorili cichlidy vo Viktóriinom jazere asi 80% biomasy (celkovej hmoty živých organizmov); ostrieže vtedy len asi 2%. O menej ako desať rokov tvorili ostrieže viac ako 80% biomasy jazera, zatiaľ čo cichlidy tvorili malú časť zo zvyšných 20%, pričom dnes tvoria menej ako 1%. Zhruba 200 druhov, sa v súčasnosti považuje za vyhynuté alebo sú blízko vyhynutia, čo je v dnešnej dobe označované za „najväčšie masové vymieranie v histórii stavovcov“. Ich devastácia viedla tiež k drastickým zmenám v samotnom Viktóriinom jazere. Strata prevažnej časti cichlíd živiacich sa riasami umožnila riasam nekontrolovateľný rozvoj, čo viedlo k ďalšiemu odčerpávaniu kyslíka. A tak sa z jazera bohatého na vzácne endemické druhy rýb stala takmer mŕtva voda, v ktorej dokáže prežiť už len ostriež, nepôvodný druh tipalpie (Oreochromis niloticus), pôvodný druh čereble, Rastrineobola argentea a drobná kreveta Cardina nilotica. Tá slúži ako potravný zdroj pre mladé jedince ostrieža. Ten však nedokáže dostatočne rýchlo eliminovať rýchlo rastúce populácie a tak sa neustále zvyšuje jej početnosť najmä na miestach s nízkym obsahom kyslíka. Aby toho nebolo málo, tak vďaka prítomnosti krevety sa začali rozmnožovať aj slimáky, ktoré sú medzihostiteľmi nebezpečného parazita spôsobujúce ochorenie nazývané schistosomiáza (v minulosti označovaná ako bilharzióza). Toto ochorenie je bežné v trópoch a subtrópoch a postihuje človeka, ktorý je definitívnym hostiteľom. Larvy parazitov vnikajú pri kontakte s kontaminovanou vodou cez kožu človeka a putujú cez lymfatické a krvné cievy do pečene, kde sa vyvinú na zrelé bilharzie. Vzápätí sa šíria veľkými žilami v tele a napádajú hlavne močový mechúr, črevo, pečeň, pľúca a mozog. Ich vajíčka sú zase vylučované stolicou alebo močom. V neliečenom stave môžu spôsobiť smrť a preto sa niekedy Viktóriine jazero označuje aj ako „najsmrteľnejšie jazero sveta“. Problémom je, že neexistuje spôsob, ako vyhubiť ostrieža nílskeho pretože jazero podporuje jeden z najproduktívnejších sladkovodných rybolovov na svete s ročnými výnosmi rýb viac ako 500 000 ton ročne (a teda najmä vyššie postavení si na tom veľmi dobre zarobia). Spolu s rybolovom sa v blízkosti jazera rozvinul napr. spracovateľský alebo, potravinársky priemysel, ktoré sú obrovskými producentami odpadovej vody a tá je bez čistenia vypúšťaná späť do jazera. Dopady na jazero a obyvateľstvo sú nevyčísliteľné.
Výzvou na jazere Victoria je udržať lukratívny rybolov, ktorý sa objavil vďaka introdukcii ostrieža nílskeho a zároveň obnoviť a zachovať stratenú rozmanitosť rýb. Výskumníci hľadajú spôsoby, ako stabilizovať a prípadne zachrániť prežívajúce populácie cichlíd. V roku 1993 ochranári predstavili „Plán prežitia cichlíd v jazere“. Tento plán zahrňoval rozsiahle vzdelávacie úsilie pre ľudí, ktorí jazero využívajú, programy chovu cichlíd v zajatí v Spojených štátoch a Európe, ďalšie hodnotenia stavu zostávajúcich voľne žijúcich populácií cichlíd a pokusy o opätovné vysadenie cichlíd do jazera. Budú však tieto pokusy stačiť na záchranu Viktóriinho jazera? Je príliš skoro vedieť to s istotou, ale vedci to budú skúšať ďalej.
Bodka na záver, ak by som chcela opísať všetky dopady na ekosystém alebo pôvodné obyvateľstvo v blízkosti Viktóriinho jazera, tak by som písala asi 3 ďalšie bloky. Preto, ak vás téma zaujala odporúčam fantastický dokumentárny film z roku 2004 „Darwinova nočná mora“. Kde sa napríklad dozviete, ako ruské dopravné lietadlá dovážajú do Európy a Japonska 500 ton rýb a nazad ilegálne dovážajú zbrane. Že tu vznikol moderný rybársky priemysel, ale na druhej strane hrôzostrašné pracovné kolónie. Práve na tomto príklade možno krásne modelovať dopady, ktoré určite nikto neočakával, keď introdukoval jeden nepôvodný druh, ktorý sa stal inváznym.
