Kaspické more predstavuje kvôli svojmu veku a pôvodu unikátny ekosystém. Ide o najväčšiu uzavretú vodnú plochu a často je s rozlohou 371 000 km2 (veľkosť porovnateľná s veľkosťou Japonska) označované za najväčšie jazero sveta s objemom vody približne 78 200 km3. Zároveň je najnižším bodom európskeho kontinentu, keďže leží 28,5 m pod úrovňou svetového oceánu a je súčasťou tzv. Ponto-Kaspickej oblasti, teda oblasti, ktorá zahŕňa Čierne, Azovské a už spomínané Kaspické more. Zmienená oblasť predstavuje celosvetovo najvýznamnejšieho donora inváznych organizmov (napr. kopýtko prirastené (Dreissena polymorpha), býčko čiernoústy (Neogobius melanostomus) a pod.). Dnes sa však nebudem venovať organizmom, ktoré boli zavlečené do iných častí sveta, ale zostávam v Kaspickom mori.
Organizmy, ktoré v ňom žijú možno rozčleniť do 4 základných skupín. Najstaršiu skupinu a zároveň najpočetnejšiu tvoria autochtónne (teda Ponto-Kaspické) druhy – 84%. Arktické druhy, ktoré prišli počas poslednej doby ľadovej tvoria 3%. Atlanticko-mediteránne druhy, ktoré do oblasti prenikli pred zhruba 13 000 rokmi a stali sa skutočnými členmi spoločenstva tvoria 1%. Poslednú skupinu tvoria sladkovodné druhy (13%). Súčasné Kaspické more je relatívne chudobné na druhy. Napriek tomu biota obsahuje 733 druhov a poddruhov rastlín a 1814 druhov a poddruhov živočíchov. Vyskytuje sa tu vysoký stupeň endemizmu, ktorý je spôsobený dlhodobou izoláciou a režimom salinity.
Nepôvodné druhy sa do povodia a vôd Kaspického mora dostávali rôznym spôsobom a sú spojené s tromi najdôležitejšími udalosťami. Prvou bola introdukcia druhov v 30. rokoch v rámci programu Sovietskeho režimu o obohacovanie komerčných chovov zameraných na zväčšenie produktivity samotných hospodársky cenných druhov alebo zväčšenie množstva potravy (iných organizmov) slúžiaceho hospodársky cenným druhom. Avšak z celého úsilia iba 2 druhy z Čierneho mora a 2 druhy z Azovského mora nabrali na význame. Druhá fáza introdukcie začala otvorením Volžsko-Donského kanálu v roku 1952. Počas nej sa do Kaspického mora dostala väčšina druhov z Čierneho mora. Tretia fáza začala v skorých 80. rokoch, kde boli prostredníctvom balastnej vody privážané najmä druhy fytoplanktónu a zooplanktónu. Všetky etablované nepôvodné druhy prišli z Čierneho mora. Prvú skupinu tvorilo 21 široko rozšírených a často abundantných euryhalinných druhov (v preklade početných druhov s širokým rozpätím tolerancie voči koncentráciám solí). Tieto sa vyznačujú Atlanticko-Mediteránnym pôvodom, ale po dobu 1500-2000 rokov žili v Čiernom mori a tak sa adaptovali na nižšie koncentrácie solí. Spolu s nimi prišlo ďalších deväť brakických druhov z Čierneho mora adaptovaných na nízku koncentráciu solí. Okrem dlhodobo etablovaných druhov z Čierneho mora bolo introdukovaných aj niekoľko inváznych druhov, ktoré sa aj v rámci neho vyznačovali vysokou mierou invázneho potenciálu. Tieto zahŕňali sedem druhov pochádzajúcich z Atlantického oceánu žijúcich v blízkosti pobrežia USA. Avšak pravdepodobne najhorším druhom so širokou škálou negatívnych dopadov na ekosystém bola rebrovka dravá.
Rebrovka dravá (Mnemiopsis leidyi) je druh rebrovky a teda by ste si ju mohli predstaviť ako medúzu, ale bez prítomnosti pŕhlivých buniek. Podobne ako u medúz je jej telo tvorené z 97% vodou. Dosahuje veľkosť maximálne 12 cm dĺžky s priemerom klobúka približne 2,5 cm. Jej najväčšou výhodou je tzv. euryeknosť. To znamená, že má širokú mieru tolerancie voči viacerým faktorom, čo ju predurčuje na rýchle a jednoduché rozširovanie. Patrí medzi ne teplota, salinita a kvalita vody. Jej cesta na východ sa začala introdukciou do Čierneho mora pravdepodobne prostredníctvom balastnej vody (ide o vodu, ktorá sa nachádza v spodných častiach lodí na zabezpečenie stability a iné využitie nemá, avšak často je pôvodcom veľkého množstva nepôvodných a teda potenciálne inváznych druhov) napustenej v Atlantickom oceáne pri pobreží USA, kde sa druh prirodzene vyskytuje. Tu dosiahla rebrovka početnosť 400 jedincov na m3. Začala sa živiť zooplanktónom, čo viedlo k úplnému vyhynutiu niektorých druhov (Eurytemora grimmi, Polyphemus exicus, Synchaeta sp. a Calanipeda aquae dulcis) a viac ako 50 druhov v období po invázií znížilo veľkosť populácie na jednu tretinu. Keďže denne dokáže skonzumovať množstvo potravy rovnajúce sa desaťnásobku svojej hmotnosti, hospodársky cenné druhy rýb živiace sa planktónom, ako napr. ančovičky (Engraulis encrasicolus ponticus), makrely (Trachurus mediterraneus ponticus) alebo šproty (Sprattus sprattus phalericus) začali trpieť hladom. Úlovky ančovičiek klesli na jednu tretinu svojej predchádzajúcej úrovne, kvôli čomu mnohí rybári zanechali rybolov. Tento katastrofálny pokles bol spôsobený elimináciou zooplanktónu, teda hlavnej potravy pelagických rýb, ako aj v dôsledku predácie rebrovky na rybích ikrách a juveniloch.
Najväčšia katastrofa ale bola spojená s jej prienikom do Kaspického mora, pretože nespôsobila iba pokles rybolovu, ale je zodpovedná za stratu endemických druhov, medzi ktoré patrí aj tuleň kaspický (Phoca caspica).
Dôležité je si uvedomiť aké dopady bude mať invázia rebrovky na Kaspické more, ekosystém, ktorý je extrémne odlišný od ekosystému Čierneho mora. Pravdepodobne pôjde o dve odlišné kategórie - kvalitatívne a kvantitatívne. Kvalitatívny účinok tejto invázie môže byť porovnateľný s dopadom ostrieža nílskeho vo Viktóriinom jazere, kde boli stovky endemických druhov rýb vyhubené introdukovaným predátorom. Veľké množstvo (možno viac ako 400) endemických druhov sa vyskytuje aj v Kaspickom mori. Podobný osud tak môže stretnúť aj ich. Kvantitatívnym účinkom bude pravdepodobne prudký pokles množstva zooplanktónu, ikier a juvenilov rýb, podobný tomu, ktorý sa vyskytol aj v Čiernom mori. V Kaspickom mori tvoria hlavnú populáciu pelagických rýb tri druhy označované ako kilka (Clupeonella cultriventris caspia, C. grimmi a C. engrauliformes). Kilka sa živí výlučne zooplanktónom a ak sa jeho objem zminimalizuje, zmizne posledný ekonomicky využiteľný rybolovný zdroj v Kaspickom mori. To by bol dopad na človeka. Ale aký to bude mať dopad na ekosystém Kaspického mora? Vrcholovým predátorom Kaspického mora nie je druh ryby, ale už spomínaný tuleň. Endemický tuleň kaspický je podobne ako výrazne lovený jeseter vlajkovou loďou kaspickej bioty. Jeho hlavnou korisťou v strednom a južnom Kaspickom mori je práve kilka. Existuje predpoklad, že ak vďaka prítomnosti rebrovky dôjde ku kolapsu populácií kilky, dôjde aj ku kolapsu populácií tuleňa, ktorý je žiaľ v súčasnej dobe vystavený citeľnému stresu. Jeho početnosť sa pohybuje v rozpätí medzi 104 000 až 168 000 jedincov s pokračujúcim poklesom pôrodnosti spôsobeným rôznymi faktormi (vysoké hladiny rezíduí organochlórových pesticídov nachádzajúcich sa v tkanivách tuleňov, vírusové infekcie a komerčný lov mláďat v zimnom období). Avšak prítomnosť rebrovky im môže uštedriť poslednú ranu, ktorá môže viesť k ich úplnému zániku.
Po introdukcii rebrovky sa fungovanie celého ekosystému zmenilo, pretože prežili iba nepôvodné druhy zooplanktónu a zoobentické druhy. Medzi hlavné faktory, ktoré umožnili premnoženie rebrovky patrí neprítomnosť predátorov. Preto existuje veľká nádej spojená s neplánovaným príchodom ďalšieho druhu rebrovky Beroe ovata, ktorá sa exkluzívne živí zooplanktivornými ktenofórmi a teda predstavuje efektívneho predátora i rebrovky. Prvé výsledky ukazujú, že sa stáva skutočne významným prvkom v redukcii početnosti tohto smrteľne nebezpečného invázneho organizmu. Preto silno držme palce, aby početnosť rebrovky klesla na úroveň, ktorá umožní regeneráciu pôvodných endemických druhov jedinečného ekosystému Kaspického mora.
