Dnes som sa rozhodla písať o kontroverznom prípade, ktorý vďaka silnému egu a myšlienke, že konkrétny človek môže robiť snáď úplne všetko, viedol k introdukcii a následnej invázii jedného z najväčších cicavcov na Zemi. Ide o príbeh Pabla Escobara a jeho hrochov na území Kolumbie.
Vo všeobecnosti možno povedať, že cicavce väčších rozmerov sa nespájajú s neúmyselnou introdukciou, ale sú vysádzané cielene. Na účely lovu, chovu alebo ako domáce miláčiky. Je to spojené najmä s ich veľkosťou, pretože hrocha v lietadle si len ťažko nevšimnete. Avšak v prípade napr. komára sa to môže stať veľmi jednoducho.
Vrátime sa ale späť k príbehu. Pablo Escobar bol veľmi vynaliezavý „obchodník“. Z nenápadného predajcu pašovaného tovaru, kradnutých áut, falšovania dokumentov, či vydierania sa stal jedným z najobávanejších mafiánskych bossov v histórii vôbec. Došlo k tomu postupne, kombináciou organizovaného zločinu, podnikateľského myslenia, násilia a využitia spoločenských podmienok v Kolumbii 70. a 80. rokov 20. storočia. Vhodné podmienky vznikli vďaka zvýšenému dopytu po kokaíne v 70.rokoch. USA nebolo výnimkou. Pablo si uvedomil, že výroba kokaínu v Južnej Amerike je pomerne lacná a produkt sa v USA môže predávať za omnoho vyššiu cenu, čo viedlo k výrazne vyššiemu zisku ako pri väčšine iných nelegálnych aktivít. Preto začal organizovať výrobu, prepravu a distribúciu drog vo veľkom rozsahu. Spolu s ďalšími pašerákmi vytvoril organizáciu známu ako Medellínsky kartel. Ten vlastnil laboratóriá na spracovanie kokaínu. Používal lietadlá, lode a neskôr aj ponorky na pašovanie a vďaka tomu vytvoril rozsiahlu sieť distribútorov v USA. Na vrchole svojej moci kontroloval veľkú časť svetového obchodu s kokaínom. V polovici 80. rokov zarábal kartel podľa odhadov desiatky miliónov dolárov denne. Escobar sa stal jedným z najbohatších ľudí sveta a jeho majetok sa odhadoval na miliardy dolárov. V jeho domovine, konkrétne v meste Medellín (druhé najväčšie mesto v Kolumbii), bol považovaný za dobrodinca, pretože pre chudobných staval domy, školy, futbalové ihriská či zdravotné zariadenia. Avšak medzi policajtmi, sudcami a politikmi mal inú reputáciu. Presadzoval stratégiu známu ako „Plata o plomo“ (teda striebro alebo olovo), čo v preklade znamenalo, že ľudí buď podplácal alebo strieľal. Podobné zastrašovanie napomohlo dlhodobému fungovaniu kartelu. Jeho násilné metódy – vrátane atentátov, únosov a bombových útokov – vyvolali rozsiahlu reakciu kolumbijskej vlády, USA a konkurenčných zločineckých skupín. Po rokoch pátrania bol 2. decembra 1993 lokalizovaný v Medellíne a pri prestrelke s kolumbijskými bezpečnostnými zložkami zahynul.
Pablo si počas svojich najslávnejších rokov vybudoval súkromnú haciendu Nápoles vzdialenú približne 150 km od Medellínu. Išlo o obrovské sídlo s rozlohou približne 20 km2, na ktorom sa nachádzala súkromná pristávacia plocha, niekoľko heliportov, aréna pre býčie zápasy, bazény, viac ako 20 umelých jazier a súkromná zoologická záhrada, v ktorej sa nachádzali mnohé exotické zvieratá ako zebry, žirafy, slony, nosorožce, mačkovité šelmy, opice a hrochy.
A práve o posledných spomínaných budem ďalej písať. Hrochy obojživelné (Hippopotamus amphibius) boli privezené na územie Južnej Ameriky, do haciendy Nápoles, v rokoch 1981-1983, kde sa mohli voľne pohybovať v sieti umelo vybudovaných jazier. Keďže nemali žiadnych prirodzených nepriateľov a naopak mali dostatok potravy a vyhovujúce podnebie, nič nestálo v ceste ich prirodzenému rozmnožovaniu. V Afrike (v pôvodnom areáli výskytu) ich populáciu čiastočne regulujú obdobia sucha a konkurencia o zdroje. V Kolumbii tieto obmedzenia prakticky neexistujú, takže populácia mohla rásť približne o 10 % ročne. Problém sa tak počas života Pabla Escobara zdanlivo nevyskytoval; nastal až po jeho smrti v roku 1993. Prevažná väčšina zvierat zo súkromnej ZOO bola premiestnená do štátnych zoologických záhrad. Avšak štyri hrochy (jeden samec a tri samice) na haciende zostali, pretože ich presun bol náročný a nebezpečný. Vďaka tomu, že sa nevykonávala žiadna kontrola, sa hrochy začali šíriť. Za najviac ohrozenú oblasť je považované povodie rieky Magdalena, kde sa jedince postupne rozšírili desiatky kilometrov od pôvodnej haciendy. Žiaľ, ich existencia je spojená s množstvom negatívnych vplyvov. Jedným z nich je i znečisťovanie vody veľkým objemom trusu, čo vedie k zmenám v zložení vodných ekosystémov. Vďaka väčšiemu množstvu organických látok dochádza k zvýšenému nárastu siníc či mikroskopických rias. To vedie ku eutrofizácii a znižovaniu množstva kyslíka, ktorý je potrebný pre všetky vodné organizmy, a tak dochádza k redukcii počtu druhov rýb či vodných bezstavovcov. Okrem toho poškodzujú brehy riek vďaka presunu zo suchozemského do vodného prostredia. Redukujú množstvo pôvodných makrofytov v rieke ako i množstvo rastlín v mokradiach, ktorými sa živia. Mnohé druhy riečnych korytnačiek prichádzajú o znášky vajec nakladených na brehoch rieky, pretože sú pošliapané presúvajúcimi sa hrochmi. Avšak ohrozené sú aj väčšie druhy cicavcov; napr. lamantín karibský alebo širokonosý (Trichechus manatus), ktorý využíva rovnaké miesta na kŕmenie či odpočinok.
Hrochy patria medzi najnebezpečnejšie veľké cicavce Afriky. Vážia 1,5 až 3 tony a dokážu bežať rýchlosťou približne 30 km/h. Sú veľmi teritoriálne, najmä vo vode, a v prípade ohrozenia ich teritória útočia na člny alebo ľudí. V Kolumbii už došlo k viacerým incidentom a stretom s miestnymi obyvateľmi, našťastie bez takého počtu tragických následkov ako v Afrike. Zaujímavé je, že vďaka prítomnosti hrochov sa v oblasti zvýšila miera cestovného ruchu. Organizujú sa zájazdy za účelom pozorovania populácie hrochov v ich „prirodzenom prostredí“. To vytvára ešte väčší tlak na už i tak narušené prírodné prostredie a zvyšuje mieru rizika pre ľudí.
Dnes ich populácia podľa odhadov dosahuje približne 200 jedincov, čo z nich robí najväčšiu voľne žijúcu populáciu hrochov mimo územia Afriky. Vedci a kolumbijské úrady sa snažia regulovať ich počet, pretože predstavujú riziko pre miestne ekosystémy aj pre ľudí. Snahy sú spojené s chirurgickou sterilizáciou, chemickou antikoncepciou či presunom niektorých jedincov do zoologických záhrad a rezervácií. Tieto metódy sú však veľmi drahé a logisticky náročné, pretože uspať a premiestniť niekoľkotonového hrocha je zložité. V roku 2026 kolumbijská vláda schválila plán, ktorý okrem sterilizácie a premiestňovania zahŕňa aj utratenie časti populácie, pretože bez zásahu by mohol v nasledujúcich desaťročiach ich počet narásť až na približne 1 000 jedincov. Rozhodnutie vyvolalo diskusiu medzi ochranármi, vedcami a organizáciami na ochranu zvierat.
Je to pozoruhodný príklad toho, ako môžu štyri dovezené zvieratá počas niekoľkých desaťročí vytvoriť jednu z najväčších populácií voľne žijúcich hrochov mimo Afriky a zároveň spôsobiť rozsiahly ekologický problém. Aj tu vidíme, že prevencia je v súvislosti s inváznymi organizmami veľmi dôležitá. Ak by si jeden človek nepomyslel, že bude mať súkromnú ZOO aj s rôznymi nepôvodnými druhmi, ak by vláda a orgány za to zodpovedné zabezpečili presun jedincov do kontrolovaných chovov a zariadení, k žiadnej invázii by nedošlo a obrovské finančné náklady na reguláciu populácie v súčasnosti by vôbec nevznikli. Žiaľ, kolumbijská vláda sa s tým bude musieť v krátkom čase vysporiadať, aby nedošlo k ešte väčším škodám na pôvodných ekosystémoch ako aj k ohrozeniu obyvateľov.
