Ako by sme mali charakterizovať úspešné invázne organizmy? Osud každej introdukcie obsahuje prvok neurčitosti, kvôli dvom nepredpovedateľným univerzálnym vlastnostiam všetkých živých organizmov, ktoré sú ale silno ovplyvnené náhodou. Prvou je, že všetky organizmy (aj introdukované) sa pohybujú; samostatne alebo pomocou adaptácií, teda môžu byť prenášané vodou, vetrom alebo pomocou iných organizmov. Druhou vlastnosťou je, že živé organizmy sa rozmnožujú a v priebehu mnohých generácií vyvíjajú. Okrem toho si všetky živé organizmy vytvárajú interakcie s ostatnými organizmami. Introdukované organizmy vzájomne pôsobia s pôvodnými a aj ostatnými introdukovanými organizmami v nespočetnom množstve spôsobov. Niektoré interakcie môžu byť jasne predpovedateľné a môžeme k nim radiť napr. introdukciu predátorov na ostrovy, kde sa žiadny predátor nenachádzal, čo určite negatívne ovplyvní populácie na zemi hniezdiacich vtákov. Avšak iné sa dajú predpovedať len s ťažkosťami, príkladom môže byť vymiznutie modráčika vďaka introdukcii vírusu myxomatózy. Húsenice modráčika čiernoškvrnného (Maculinea arion) sa vo Veľkej Británii vyvíjajú v podzemných mraveniskách červených mravcov, na ktorých až do zakuklenia parazitujú (požierajú ich larvy). V zarastených oblastiach však mravce prežiť nedokážu. To ale až do 19. storočia nepredstavovalo problém, pretože dochádzalo k pravidelnému obrábaniu pôdy a spásaniu porastov dobytkom. V 19. storočí sa zmenil spôsob využívania krajiny a chov hovädzieho dobytka prestal byť intenzívnym. Vďaka tomu sa stal králik (bežne sa vyskytujúci druh) hlavným spásačom. V roku 1953 bol na územie ilegálne prinesený vírus myxomatózy, ktorý bol zodpovedný za elimináciu králikov v Austrálii. Mnoho obyvateľov sa chcelo zbaviť neželaných návštevníkov na svojich pozemkoch a tak vírus implementovali do prírody. To vyústilo do obrovského poklesu počtu jedincov a v následné zarastanie plochy, ktorá bola spásaná. Mravce v takýchto podmienkach nemohli žiť a dochádzalo k ich redukcii. Výsledkom bol najskôr pokles množstva potravy pre modráčika a následne jeho vyhynutie (Muggleton a Benham 1975).
Pokus o predpovedanie introdukcií, ktoré spôsobia ničivé invázie sa môže uberať dvomi smermi. Pri prvom sa zameriava na základné vlastnosti introdukovaného druhu. Ak ide o druh vyznačujúci sa vysokou mierou fenotypovej plasticity, flexibilitou životných stratégií a schopnosťou prežiť aj v nepriaznivých podmienkach, s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobí invázie s veľkým dopadom na pôvodné druhy, spoločenstvá a ekosystémy. Avšak nie všetky druhy, ktoré sa takýmito vlastnosťami vyznačujú sú schopné za každých okolností inváziu spôsobiť. Druhou často využívanou metódou na predpovedanie úspechu introdukcie je hypotéza biotickej rezistencie (Simberloff 2011). Jej hlavnou myšlienkou je, že invázny druh sa dostáva vo svojom novom domove do kontaktu s pôvodnými druhmi, ktoré mu buď čelia alebo sú voči nemu rezistentné (kompetítory, predátory, parazity alebo patogény). Hypotéza je postavená na pozorovaniach, pri ktorých boli zistené dva najčastejšie invadované habitaty - ostrovy a miesta narušené ľudskou činnosťou, teda habitaty vyznačujúce sa nízkou početnosťou pôvodných druhov. To by znamenalo, že chudobné spoločenstvo je menej odolné a introdukcia nových druhov zvyčajne vedie ku invázii. Ale aj tu existujú výnimky, pretože niektoré druhy dokážu invadovať aj vyzreté klimaxové ekosystémy (napr. prérie a lesy), tzn. dokážu zdolať akýkoľvek „odpor“ kladený pôvodnými druhmi. A naopak, niektoré nepôvodné druhy sa nedokážu etablovať ani na územiach s nízkou biodiverzitou.
Dajú sa teda invázie predpovedať? Do úvahy treba zobrať, že pri inváziách zohráva dôležitú úlohu súčinnosť viacerých faktorov. Niekedy invázia prebehne až po introdukcii iného nepôvodného druhu, ako sa tomu stalo napr. pri invázii figy na Floride. Tá sa začala šíriť až po introdukcii vhodného opeľovača. V niektorých prípadoch by človek musel byť jasnozrivý, aby dokázal niektoré dôsledky predpovedať. Nikto nemohol predpokladať, že introdukcia amura bieleho (Ctenopharyngodon idella) v Arkansase ohrozí pôvodný druh Plagopterus argentissimus v Utahu. Najskôr totiž musel byť introdukovaný pásomnicou infikovaný amur. Pásomnica sa rozšírila aj na pôvodné druhy, z ktorých jedna bola populárnou nástrahovou rybou. Živá infikovaná nástraha bola prenesená do rieky Colorado. Odtiaľ sa musela dostať do časti štátu Utah, kde sa pôvodný druh vyskytoval. Následnosť krokov a situácií musela prebehnúť v danom slede a preto možno tvrdiť, že šlo o veľkú náhodu. Aj preto je ťažké predpovedať, ako introdukcia ovplyvní alebo neovplyvní diverzitu. Pretože ak ju neovplyvní v mieste introdukcie, kľudne môže ovplyvniť populácie vzdialené aj stovky kilometrov (Simberloff a Rejmánek 2011).
Invázna biológia má podobnú filozofiu ako medicína - je lepšie zabrániť škodlivej udalosti, ako dúfať, že nejaké riešenie (liek) bude úspešné. Aj keď je veľmi náročné zabrániť príchodu nových druhov, pretože sú často krát „skryté“ (v dreve, zemine, na rastlinách, odeve, topánkach) je v záujme každej krajiny vytvoriť fungujúci systém skorého objavenia a rýchlej reakcie (EDRR - early detection and rapid response system) na príchod potenciálneho invázneho druhu. Existujú tri rôzne cesty ako sa pokúsiť o zabránenie príchodu inváznych organizmov. Prvým je karanténa, ktorá znemožňuje príchod resp. prechod systémom kontroly. Druhým je eradikácia, ktorá zabezpečuje zničenie prvých premostení (niekedy môže dôjsť aj ku eradikácií veľkých populácií, ale to je skôr výnimkou). Poslednou je kontrola, tá sa uskutočňuje v prípade, ak už došlo k úspešnej introdukcii druhu a jej úlohou je udržanie početnosti druhu v rámci určitých limít (Elton 1958). EDRR má veľký význam aj kvôli tomu, že ak už dôjde k introdukcii, čas ktorý zostáva na úspešnú eradikáciu resp. zastavenie postupu sa s každým dňom skracuje.
Na záver niečo k spomínaným druhom komára a sršňa. Keďže nie som odborníkom na hmyz, nebudem sa vyjadrovať k ich jednotlivým životným stratégiám. Informácií o ich vlastnostiach v pôvodnom areáli výskytu je v dostupnej literatúre množstvo. Je všeobecne známe, že komár tigrovaný je prenášačom 22 rôznych arbovírusov a sršeň ázijský je špičkovým predátorom. Avšak to či sa u nás uchytia, budú schopné sa rozmnožovať a následne šíriť závisí od množstva parametrov (biotických i abiotických). V legislatíve máme podchytené, že invázne organizmy sa majú odstraňovať (Vyhláška č. 450/2019 Z. z.Vyhláška Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, ktorou sa ustanovujú podmienky a spôsoby odstraňovania inváznych nepôvodných druhov). Z toho vyplýva, že je dobré byť pripraveným, nepodliehať panike a pri potenciálnom strete sa nebáť eradikovať.
