Oblasť Veľkých jazier medzi Kanadou a USA je oblasťou, ktorá sa začala formovať na konci poslednej doby ľadovej, teda pred približne 14 tisíc rokmi. Obsahuje 1/5 všetkej sladkej vody sveta. Je tvorená sústavou piatich jazier – Ontárijské, Erijské, Hurónske, Michiganské a Horné, ktoré sa vyznačujú jedinečnou zmesou druhov a bohatou biodiverzitou. Ale ako tomu už býva zvykom, aj tu nachádzame obrovské množstvo inváznych druhov. Na základe výskumov možno tvrdiť, že od konca 19. storočia sem bolo postupne introdukovaných až 180 rôznych druhov. Navyše organizácia „Inland Seas Education Association“ stanovila, že v priemere každých osem mesiacov vstúpi do Veľkých jazier jeden nový druh. Našťastie na základe tzv. desiatkového pravidla, nie každý nový druh je schopný stať sa inváznym. Avšak i napriek tomu, je tu veľká hrozba o ochromenie už aj tak veľmi oslabeného ekosystému. Vo väčšine prípadov, sa stretávame s neúspešnými zásahmi na elimináciu invázneho druhu, avšak vo Veľkých jazerách máme svetlú výnimku. Ide o jediný úspešný program v celosvetovom meradle, vďaka ktorému je invázny druh kontrolovaný v celom povodí.
Mihuľa morská (Petromyzon marinus) je druh, ktorý sa pôvodne vyskytuje na severnej pologuli. Do oblasti Veľkých jazier sa dostal v roku 1825 pravdepodobne cez kanál Erie a v roku 1919 cez kanál Welland. Mihuľa má tri základné vývinové štádia. Prvým je štádium larvy, ktorá sa živí filtráciou a je zahrabaná v mäkkom substráte (s veľkou dávkou nadhľadu by ste si ju mohli predstaviť ako našu dážďovku). Po tomto štádiu, ktoré zvyčajne trvá 3-5 rokov, prechádza do juvenilného štádia, kedy sa mení spôsob jej života. Z filtračného ústneho orgánu sa formuje prísavný terčík s chitínovými zúbkami, ktorý pôsobí ako strúhadlo na zemiaky (len pre predstavu). Vďaka nemu sa dokážu prisať na telo rýb a zúbkami obrusovať kožu, čím sa dostanú ku svalovine a krvi. Počas tohto štádia, ktoré trvá 12-20 mesiacov, sú výsostne parazitické a teda z pohľadu invázneho organizmu najnebezpečnejšie. Nasleduje obdobie pohlavnej dospelosti, počas ktorej im postupne degeneruje tráviaca a naopak sa vytvára rozmnožovacia sústava. Po spárení hynú. Celý životný cyklus trvá približne 5-9 rokov.
Mihuľa morská je štandardne anadromný druh, teda väčšinu života prežíva v mori, a až rozmnožovanie prebieha v sladkej vode. Avšak mihuľa z oblasti Veľkých jazier bola schopná prispôsobiť sa podmienkam sladkej vody a teda celý svoj životný cyklus prebieha priamo v jazerách. Najväčší problém v súvislosti s jej výskytom nastal kvôli nedostatku prirodzených nepriateľov, čo viedlo k jej premnoženiu a malo dopad na decimáciu populácií sivoňa veľkého (Salvelinus namaycush). Sivoň má veľmi dôležitú úlohu vrcholového predátora, čo znamená že sa nachádza na vrchole potravnej pyramídy a sám nemá žiadnych predátorov. Introdukcia mihule, teda ďalšieho predátora, spôsobila jej konkurenčnú výhodu, pretože sivoň nemal vybudovanú žiadnu prirodzenú obranu, keďže neboli v spoločnom koevolučnom vzťahu. To samozrejme viedlo k masívnym stratám na počte a ich vzájomný vzťah sa stal významne nevyváženým. Okrem toho dochádzalo k atakom aj na iných druhoch rýb, čo viedlo k zmenám v rámci ekosystému ako takého. Problémom je, že každá siedma ryba, ktorá je napadnutá mihuľou hynie. Úmrtie nie je spôsobené poškodením svaloviny alebo stratou krvi, ale infekciou prostredníctvom baktérie alebo huby, ktorá je pre rybu smrteľná.
Podľa Komisie pre rybolov vo Veľkých jazerách (Great Lakes Fishery Commission) bola dravosť mihule morskej na ekonomicky cenných druhoch rýb v 40. rokoch 20. storočia taká vysoká, že sa stala kľúčovým faktorom kolapsu ekosystému a hospodárstva Veľkých jazier. Zanikli desaťtisíce pracovných miest, znížili sa hodnoty majetku a miliónom ľudí sa navždy zmenil spôsob života. Mihule zabili ročne viac ako 100 miliónov kilogramov rýb, čo predstavuje päťnásobok komerčných výnosov vo Veľkých jazerách. Od tohto momentu sa začali zavádzať programy na kontrolu pomocou opatrení, ktoré sa zameriavajú na rôzne fázy ich životného cyklu. Tieto zahŕňali chemikálie, ktoré selektívne zabíjajú larvy mihule, bariéry a pasce, ktoré bránia dospelým jedincom v pohybe proti prúdu, aby sa rozmnožili. Hoci je úplná eliminácia pravdepodobne nemožná, prebiehajúce snahy o kontrolu tohto druhu znížili populácie o 90 %. Žiaľ, zostávajúca mihuľa morská naďalej ovplyvňuje pôvodné druhy rýb.
Chemikália lampricíd, ktorá sa na kontrolu využíva, je druhovo špecifická. Teda je cielená iba na mihuľu morskú a takmer žiadnemu inému druhu nespôsobuje žiadnu ujmu. Vďaka nej sú larvy usmrtené ešte pred vývinom prísavného terčíka. Zároveň sa ale stále vyvíjajú nové techniky na kontrolu jej populácií. Jednou z nich je i používanie feromónov, ktoré mihule využívajú na komunikáciu. Vedci sa snažia tieto pachy replikovať, aby tak zvýšili účinnosť súčasných metód kontroly. Okrem toho sa využívajú pasce, ktoré sú inštalované za účelom odchytu dospelých jedincov v čase tiahnutia na neresiská. Tie sú schopné zabezpečiť odchyt zhruba 40% dospelých jedincov.
Dobrou správou je, že populácie mihule morskej sa zredukovali na zlomok toho, čo boli pred začatím kontroly, čím sa vytvorili podmienky na obnovu pôvodných a žiaducich druhov rýb a taktiež napomohli k postupnej obnove ekosystému. Agentúry dnes nasadzujú do jazier stovky miliónov pstruhov a lososov, čím zvyšujú potenciálne zdroje na obnovu rekreácie, turizmu a rybolovu. Len pre zaujímavosť, rybolov v oblasti Veľkých jazier podporuje 75 000 pracovných miest, okrem stoviek tisíc pracovných miest súvisiacich napr. s cestovným ruchom. Komerčný rybolov je v mnohých regiónoch okolo Veľkých jazier najdôležitejšou súčasťou ekonomického prísunu, keďže ročne za účelom rybolovu prichádza až 5 miliónov ľudí. Rybolov slúžiaci ako zdroj obživy je právom a zároveň dôležitou súčasťou kmeňových a domorodých spoločenstiev.
Avšak, ak sa kontrola uvoľní čo i len na krátky čas, populácie mihuľ sa opäť rýchlo zregenerujú a spôsobia veľké škody. Zníženie počtu mihúľ trvá roky a vyššie početnosti spomaľujú mieru rybolovu a obnovu ekosystémov o desaťročia. Preto je veľmi dôležité udržiavať kontrolu na súčasnej úrovni, prípadne ju ešte viac zefektívniť.
Konkrétny príklad nám ukazuje, že sa dá nájsť aj vhodné riešenie na kontrolu, i keď už invázia spôsobila obrovské škody. Žiaľ, takýchto príkladov je veľmi málo a preto ich pravdivo môžeme označiť za jednu z najhorších hrozieb pre stratu biodiverzity a integritu ekosystémov.
