Mnohých z nás práve v tomto období veľmi trápia alergie dýchacích ciest, tzv. senná nádcha. Čo to ale alergia vlastne je? K alergickej reakcii dochádza, keď imunitný systém prehnane reaguje na bežne neškodné látky, ako sú peľ, roztoče alebo srsť domácich zvierat. Vedci sa zhodujú, že alergia je geneticky podmienená – to značí, že každý alergik má vrodenú náchylnosť k vývoju alergie a tá sa za určitých okolnosti môže prejaviť napr. ako alergická nádcha s príznakmi, ako sú výtok z nosa, svrbenie, slzenie očí, opuch dýchacích ciest a únava. Je všeobecne známe, že respiračné alergie možno vysvetliť viacerými faktormi a jedným z nich je aj predĺženie peľovej sezóny, čo zvyšuje množstvo peľu v ovzduší. Avšak k predĺženiu peľovej sezóny nedochádza iba kvôli globálnemu otepľovaniu (o ktorom som písala vo svojich predchádzajúcich blogoch), ale aj kvôli výskytu inváznych druhov rastlín. Invázne rastliny sú rastliny, ktoré sa prirodzene nevyskytujú na určitých územiach a mimo svoje prirodzené hranice výskytu sa dostali vďaka činnosti človeka. Následne sa začali úspešne šíriť a v mnohých prípadoch dokonca vytlačili pôvodné druhy. Aj na území Slovenska poznáme niekoľko druhov, ktoré sa „hrdia“ tým, že patria ku inváznym a zároveň sú zodpovedné aj za vyvolanie prudkých alergických reakcií, či už kože alebo dýchacích ciest.
Jedným z príkladov môže byť ambrózia palinolistá (Ambrosia artemisiifolia), ktorá predstavuje invázny druh z národného zoznamu Slovenskej republiky a zároveň sa jedná o silný peľový alergén. Jej pôvodným areálom výskytu je Severná Amerika a do Európy sa dostala s najväčšou pravdepodobnosťou náhodne spolu s osivom. Šírenie ambrózie sa veľmi urýchlilo koncom 90-tych rokov aj neskôr, keď vďaka rušeniu družstiev došlo ku poklesu starostlivosti o zaburinenosť areálov podnikov a nevyužívaných hospodárskych stavieb. Týka sa to aj okolia napr. železničných staníc, ale aj ciest, ktoré sú ľudskou činnosťou narušované a predstavujú biokoridory pre ľahší prienik nepôvodných druhov organizmov. Na Slovensku sa vyskytuje v teplých oblastiach nížin s tendenciou šíriť sa do pahorkatín. Preto sa jej horná hranica výskytu uvádza vo výške približne 600 m, ojedinele aj okolo 1000 m. Prečo je ale takým silným alergénom? Je to spôsobené najmä životnou stratégiou, ktorú má. Keďže ide o jednoročnú bylinu a zároveň je to jednodomá rastlina (teda poznáme samčiu a samičiu rastlinu) produkuje samčie úbory, ktoré môžu obsahovať do 200 kvetov žltej farby (čo prdstavuje veľké množstvo peľu). Vďaka tomu je schopná v nasledujúcom roku opäť vytvoriť nové rastliny, ktoré vznikajú z ľahko klíčiacich semien roznášaných vetrom na veľké vzdialenosti. Na jednej rastline môže dozrieť až do 5 000 nažiek, na solitéroch rastúcich v dobrých podmienkach aj oveľa viac. Nie je náročná na pôdny typ a druh. Je ekologicky veľmi prispôsobivá a dokáže rásť aj na veľmi plytkých, suchých a zasolených pôdach pri okrajoch ciest ale aj na ťažkých glejoch a pseudoglejoch s nízkym pH. Jej výhodou je, že rastie aj pri vyšších teplotách, pri ktorých už domáce rastliny respektíve kultúrne plodiny zastavujú rast, čo ju konkurenčne zvýhodňuje. Plody na rastline dozrievajú v septembri až novembri, čo je jedným z hlavných dôvodov prečo nás alergie začnú trápiť až koncom leta. Ak by sme sa chceli ambrózie zbaviť, tak najjednoduchšie je to prostredníctvom mechanického odstraňovania (i keď sa dajú použiť aj herbicídy). Akékoľvek zásahy je potrebné vykonávať pred kvetom, aby sa zabránilo tvorbe plodov a semien. Vhodné je zrealizovať tento zásah opakovane, nakoľko rastlina dokáže v danom roku opätovne narásť. Účinná je aj pastva oviec alebo dobytka. Zásahy je potrebné na lokalite opakovať niekoľko rokov po sebe, pretože sa v pôde môže nachádzať zásoba semien, ktoré klíčia postupne. Pri už masovej početnosti nie je možné ju odstrániť z krajiny a možno iba obmedzovať početnosť a rýchlosť šírenia. V nížinách je plne naturalizovaná a okrem poľnohospodárskej pôdy sa vyskytuje aj na lesných cestách, výsadbách aj okrajoch lesov.
Ďalšou inváznou rastlinou, ktorá sa na územie Európy dostala zo Severnej Ameriky je zlatobyľ kanadská (Solidago canadensis). Jej privezenie v roku 1648 bolo za účelom okrasnej, medonosnej a liečivej rastliny. Opäť ide o konkurenčne veľmi silnú svetlomilnú rastlinu, potláčajúcu rast pôvodných druhov. Nerozmnožuje sa len pohlavne (tvorbou kvetov a plodov), ale i nepohlavne a to produkciou plazivých podzemkov. Najväčším problémom je, že opäť kvitne až do jesene (júl – október) a produkuje veľké množstvo peľu, silného alergénu. Podobne ako tomu bolo pri ambrózii, aj zlatobyľ rýchlo a ľahko osídľuje nevyužívané plochy alebo miesta vytvorené človekom. Vyskytuje sa aj na opustených a neobrábaných plochách, preniká pozdĺž železničných tratí, riečnych tokov a komunikácií, kde vytvára husté porasty. Jej odstraňovanie je podobné odstraňovaniu ambrózie. Keďže ide o inváznu rastlinu, vlastník pôdy, na ktorej sa druh vyskytuje je povinný rastlinu odstraňovať, aby nedochádzalo k rozšíreniu tohto druhu.
Posledným zo silno alergénnych druhov rastlín, ktorý je zodpovedný nie len za respiračné alergie, ale aj dermatitídy (alergie kože) je bolševník obrovský (Heracleum mantegazzianum). Ide o druh pochádzajúci z oblasti centrálnej Ázie, ktorý bol dovezený za účelom okrasnej rastliny, ktorá sa vysádzala v turisticky atraktívnych územiach, či ako súčasť verejnej zelene v mestských parkoch. Zaraďuje sa medzi vôbec najnebezpečnejšie invázne druhy na slovenskom území. Avšak vyskytuje sa na území Európy i Severnej Ameriky. Ide o druh dosahujúci výšku 2 - 4 m (niekedy až 5 m). Najväčšie riziko predstavuje jeho kontakt s pokožkou, ktorý môže viesť až ku vzniku popálenín. Sú za to zodpovedné tzv. fotoaktívne látky (furokumaríny), ktoré sa vyskytujú v bunkovej šťave tejto inváznej rastliny. Ich účinok sa prejavuje najmä vtedy, ak je koža vystavená slnečnému žiareniu, čím vznikajú zapálené plochy, neskôr až pľuzgiere. U precitlivených osôb môžu poškodené časti rastliny vyvolať slzenie, pálenie nosnej a ústnej dutiny. Opuchy dýchacích slizníc môžu zapríčiniť aj smrť. Extrémne citlivé sú deti, na ktoré treba v súvislosti s výskytom bolševníka dávať pozor. Jeho duté byle môžu viesť k snahe o výrobu rôznych napodobenín ďalekohľadov a píšťaliek, čo môže viesť k dočasnému znetvoreniu tváre, či vážnemu poškodeniu zraku. U obzvlášť citlivých jedincov môžu už samotné výpary z väčšieho množstva pokosených rastlín vyvolať pálenie v krku, závraty, nevoľnosť a slzenie. U týchto ľudí tiež k vzniku zápalu môže stačiť dotyk neporaneného listu. Najnebezpečnejšia je rastlina v mesiaci jún, kedy má najvyšší obsah spomínaných furokumarínov. Keďže ide opäť o inváznu rastlinu, je majiteľ pozemku na ktorom sa vyskytuje povinný zabezpečiť jej odstránenie. To sa uskutočňuje mechanicky (kosením) alebo chemicky (herbicídmi). Je mimoriadne ťažké sa ho zbaviť, pretože má hlboký koreňový systém a môže sa šíriť aj vegetatívne. Najdôležitejšie je pravidelné odstraňovanie mladých rastlín a najmä zabránenie vykvitnutia. Aby bol boj s touto rastlinou účinný, je potrebné odstraňovať súkvetia skôr, ako sa začnú vytvárať semená.
Najväčším problémom v súvislosti s inváznymi rastlinami je, že si ich častokrát človek vysadí doma v záhrade lebo samu páčia. Produkujú veľké množstvo semien a tým sa ľahko rozširujú do okolitých oblastí, kde si vytvárajú tzv. „hot spots“, teda oblasti, z ktorých sa dokážu úspešne šíriť na nové miesta výskytu. Spôsobujú problémy nie len biodiverzite (biologickej rozmanitosti), ale aj človeku samotnému. Preto aj tento blog končím vetou, ktorú používam asi stále v súvislosti s biologickými inváziami, treba sa správať zodpovedne. Nie len voči sebe samému, ale aj voči svojmu okoliu. A aby som zodpovedala otázku, ktorú som položila na začiatku a teda „Kedy to už skončí?“ Odpoveď je „Čoskoro“. Mesiac október sa blíži a s ním aj koniec vegetačného obdobia mnohých inváznych druhov rastlín, ktoré spôsobujú všetky nepríjemné príznaky alergií. Takže treba len vydržať a až do nasledujúcej sezóny to bude opäť dobré.
