Človek vedie denne veľa vojen s okolím, prírodou, so životom a jeho nástrahami a nesmieme zabudnúť na vojnu samého so sebou. V týchto vojnách denne padajú za obete naše sny, túžby, nádeje. Jednoducho sa stratia, lusknutím prstov sú preč. Oplakávame ich, nosíme za ne smútok, kým si neuvedomíme, že kde jedna nádej, sen, túžba zhasína, druhá sa rozsvieti. Je len na nás kedy si ju všimneme....
Toto som si stále hovorila, keď mi nebolo dobre, keď som sa bála. Lenže sama viem, že sú situácie kedy vôbec nič z toho, čo je hore sa nedá aplikovať, keď nevieme čo nám prinesie zajtrajšok, keď sa bojíme zobudiť....
Verím v Boha ale neverím v cirkev. Verím, že tam niekde nad namí je, že popíja čosi chladené a pozoruje tento cirkus na svete. Verím tomu, že sa smeje na Simpsonovcoch, že sa uchechtáva na našich vtipoch, že sa sem tam zasmeje, keď sa niekomu stane niečo veselé. Som si istá, že sa často chytá za hlavu, keď vidí, čo tu robíme ako sa neznášame a ako sa navzájom ničíme.
Asi najviac ho ale zaráža ničenieho lásky okolo nás, či už priateľlskej, manželskej, rodičovskej atď.
Nie nadarmo máme priateľov, rodinu sú tu na to aby nám vytvárali akúsi hradbu pred nepriazňou osudu. Aby nás zodvihli, keď padneme, pokarhali, keď robíme hlúposti... Pokiaľ to nerobia, nestoja zato....
Keď stratíme niekoho blízkeho strácame kus seba, je jedno či zomrel alebo odišiel ďaleko od nás. Proste kus nás odišiel s ním, a aj keby sa vráti a ten kus sa prilepí navždy tam ostane tá hranica s lepidlom a nič už nieje také ako bolo. Nie nadarmo sa hovorí, že život nám dáva len jednu šancu. Samozrejme sem-tam sa nám zdá, že ich je viac...ale nieje to tak...je to síce tá istá vec s tými istými osobami...avšak priebeh bude iný, ako aj výsledok lebo, keď sa niečo nepodarí na prvýkrát pristupujeme k tomu už inak. No nie?
Vždy si hovorím, že do všetkého treba ísť na plno lebo všetko je jedinečné, ale bohužiaľ mám takú povahu, že keď sa mi niečo nepodarí na prvýkrát, nechám to plávať ďalej. Možno robím chybu a možno nie, veď bojovať sa má. Verím, že ak nám je niečo súdené tak to získame usílim na prvý pokus. Ja viem je to asi naivné ale... ešte som tento postoj neoľutovala, možno raz príde deň, keď zmením názor no, zatiaľ to ostáva takto.
