Konečná, vystupovať!

Pretože kašlú na celý svet, na to, ako to tu chodí. Netrápia sa tým, skáču z lode na loď ako Jack Sparow, vychodia školy, dobre sa zamestnajú a sú nonstop vysmiati. Smejem sa vážne a veľmi. Kedysi som aj ja bola jedna z vás. Áno, bola som tragéd, taký ako vy. Filozofovala som a ohýbala život z každej strany, čítala knihy o zmene života a brala negatívne veci ako bibliu. Potom prišla facka. A nie jedna ale viac a pekne za sebou bum-bác-bum. Dnes viem jedno, berte život ako ide, stane sa niečo zlé? Pokojne si poplačte, ale ono to prejde, povedzte si: „ okej stalo sa, idem ďalej“. Nebláznite, nehľadajte šialené filozofické odpovede, neexistujú. Veci sa dejú, lebo sa zem točí. To je jediná odpoveď. Váš názor je správny pre Vás, nie pre mňa, tak mi ho nenúťte, vypočujem si vás rada, ale rozhodne nebudeme žiť podľa vás, mám svoj rozum a svoj život. Môžete mať 18 rokov a vedieť lepšie, ako žiť, ako ľudia, ktorí majú 35 rokov. Rozum nie je o veku, je o tom, ako veľmi sme ochotní vnímať. Dávajte a nečakajte nič. Avšak, akceptujte všetko. Bude vám dobre. Pochopíte, že smiať sa treba veľa a často, že tí mŕtvi majú pravdu, či to už bol Charlie Chaplin alebo Bill Hicks, treba sa smiať, život je len jazda, občas desivá ale vždy divoká a záleží len od nás, či sa budeme viac smiať alebo plakať, je to vaša voľba. Tak, prosím, neotravujte ľudí so svojím tragickým prístupom k životu. Z lode Tragedy sa dá vždy vystúpiť, dokázala som to ja, dokáže to každý. Urobte to skôr, než padnete na dno a ešte k tomu na kolená, tak ako sa to stalo mne. Dobre vám radím, vystúpte...