Do Štrby sme vyrazili v nedeľu, krátko po obede. Docestovali sme tam až večer okolo devätnástej, pretože sme nemohli len tak obísť zastávky ako Dechtáre, Liptovský Mikuláš, dokonca ani Poprad.
Po ubytovaní sa nám bolo oznámené, že bude uvítacie stretnutie v „zasadačke", a že sa máme zúčastniť. Zúčastnili sme sa, priniesli sme aj vstupenku - teda domáce koláče. Po úvodnom predstavení a informácii, ktorá nám, resp. mne privodila takmer srdcový infarkt, že hneď ako sa preberie program pobytu, máme my - teda ja a Megi povedať čo to o GEEK-u, o nás. Ako a vlastne kvôli čomu sme sa rozhodli práve pre spoluprácu s Nádejou - Združením SM. Myslím, že som asi umrela tak na 100x v tom momente.
Ja a hovoriť? To nie! No očakávalo sa to odo mňa, tak čo som mala robiť? Po päť minútovom vzájomnom sa usmievaní na seba s Megi, som predsa len začala hovoriť pred množstvom, v tej dobe CUDZÍCH ľudí, hoc som počas predstavovania programu nadobudla pocit, že sú presne ako my dve. Teda úprimní, správne podrývační a veselí. Mala som strach. Tuším sa mi okrem rúk triasol aj hlas, a tak som si veselo koktala prečo, začo a ako.
Odpovedali sme na otázky a s menším problémom sa zapájali do témy, nie preto, že by sme nemali čo povedať ale preto, že oni nás proste NEPUSTILI K SLOVU. Áno, tu v Štrbe nabralo slovo ukecaní nový - obrovský rozmer. Kto nás pozná, vie, že s Megi rozprávame nonstop. No tu sme nemali šancu. Zistili sme, že sme slabé amatérky a máme sa čo učiť. Našťastie sme spoznali profesionálky a majsterky v tomto obore, a teda Jarku a Andrejku (snáď môžem takto a baby mi to odpustia). Čestne sľubujem, že sa od nich budeme učiť. Boh ochraňuj tých, ktorí s nami budú žiť. Po prvom stretnutí s členmi združenia som bola rada, že som vybrala práve toto združenie.
Nastal deň druhý a s ním očakávaný večierok. Na večierok sme sa, samozrejme, dostavili až po urgentnom telefonáte od Jarky, že kde sme?! :-D Tak sme tam prišli, rozprávali sa a bavili a dostali NÁDHERNÉ darčeky. Spoznali sme bližšie mnohých ľudí a užívali si rodinnú atmosféru, ktorá vládla aj pri počte 48 ľudí.
Títo ľudia sú rodina. Nie pokrvná, ale duševná, pevná a veľká. Jeden drží druhého s úplnou
samozrejmosťou a nezištnosťou. Ak by sa všetci správali k sebe ako títo ľudia, svet by bol priam rajom.
Naučili sme sa veľa a dostali sme od nich neskutočné množstvo dobrej energie. Počas celého pobytu, aj napriek rozcvičkám o ôsmej ráno, vládla SKVELÁ nálada. Cítila som sa ako doma. Nemala som pocit, že by to boli cudzí ľudia. Nepoznáme ich dlho, ale aj napriek tomu ich máme rady.
Chceme sa ešte raz poďakovať za darčeky, za anjelikov a za skvelú atmosféru a možnosť užiť si tento pobyt s VAMI. Bol to nezabudnuteľný zážitok. Sme rady, že sme vás mohli spoznať. Niektorých bližšie, iných menej. No nemyslite si, nám neujdete! My vás postupne chceme spoznať všetkých. Každý jeden z vás je úžasný a krásny človek. Bolo pre nás cťou vás spoznať. Prosíme vás, ostaňte takí, akí ste, pretože ste PERFEKTNÍ!!!
A áno, musím sa na záver pochváliť, že som geniálna a vybrala som to najlepšie združenie, ktorému sme venovali našu „pomoc". Darmo, ako som už raz písala, mám obrovské šťastie, že stretávam úžasných a výnimočných ľudí. ĎAKUJEME!
