Prvú skupinu tvoria tituly Markéta Dočekalová: Tvůrčí psaní pro každého 1 a 2 (Grada 2006 a 2009) a James N. Frey: How to Write a Damn Good Novel (St. Martin´s Press 1987).
Druhá množina obsahuje len knihu On Writing od Stephena Kinga (Hodder & Stoughton 2012).
Dočekalová a Frey poskytujú užitočné teoretické základy, z ktorých sa však mnoho môžete naučiť už na základnej a strednej škole, prípadne sa dovtípiť. Časť Tvůrčiho psaní 1 venujúcu sa príbehu (zvyšok knihy je o publicistických žánroch typu reportáž, fejtón, stĺpček...), asi polku dvojky a taktiež How to... sa nedozviete nič nové. Obohatiť vás môže definovanie už známych poznatkov, ako napríklad konflikt = chcenie + prekážka, ktoré je dobré mať na pamäti, obzvlášť ak ste začínajúci „autor“ ako ja.[1] Knihy sa ďalej venujú veciam, ktoré boli i pre mňa novinkami. Rozoberajú napríklad tvorbu postáv, ich motiváciu, podrobnejšiu štruktúru príbehu, dynamiku konfliktu a podobne.
Mal som dojem, ako si môžete domyslieť, že hoci pripúšťajú intuitívne písanie, za axiómu majú štruktúrovaný a plánovaný postup, čo vidno okrem iného na odporúčaniach typu: Premyslite si postavu dopredu a až potom s ňou pracujte. Definujte si premisu, ktorá stručne vystihuje váš príbeh, a už sa od nej neodkloňte. Spíšte si zoznam najdôležitejších udalosti príbehu a definujte, ako každá zmení charakter postavy.
Knihy prvej skupiny sú napísané populárne náučným a pomerne neosobným štýlom.
King pristupuje k čitateľovi (a nádejnému pisateľovi) inak. Akoby hovoril: „Sadaj, zveziem ťa a večer dáme reč pri pive. Potom choď a píš.“ On Writing začína rozprávaním častí svojho životného príbehu, spomína udalosti, ktoré z neho urobili takého spisovateľa, ktorým je dnes (resp. v čase písania tej knihy, čo bolo pred viac ako 14 rokmi). Okrem iného k nim patrí príhoda, keď si v lese po núdzovom vykonaní veľkej potreby utrel zadok jedovatou rastlinou a koža na celom tele ho potom niekoľko týždňov veľmi nepríjemne svrbela. Osobne mi veľmi imponovalo rozprávanie o tom, ako sa dal dokopy so svojou ženou Tabithou. V tejto časti King taktiež spomína svoje prvé spisovateľské viac i menej úspešné pokusy, poučenia ktoré z nich získal a ako ho písanie ovplyvnilo v ostatných oblastiach života a naopak.
Blízkosť, skoro až intimita, ktorá medzi Kingom a čitateľom (mnou) vznikla, bola okrem toho, že mi dovolil nahliadnuť do svojho života, spôsobená aj štýlom, ktorým o ňom rozprával. Myslím, že najlepšie ho vystihuje tvrdenie, že píše ako by sa s vami rozprával. Tým nechcem povedať, že jeho písomný prejav je otrockým prepisom ústneho (to by som bol zrejme každú chvíľu nútený čítať „ammm“, „eeee“, „...“, „you know“, „basically“ a podobne). Kingov písomný prejav je vycibrený, zároveň však veľmi osobný. Pán spisovateľ sa neštylizuje do úlohy guru alebo učiteľa. Ako správny rozprávač rozpráva. Osobným tónom, s mnohými vtipnými poznámkami, často na vlastný účet, s autoreflexiou, s vlastnými názormi i priamym prihováraním sa čitateľovi (Vyjasnime si jednu vec hneď teraz, okej? Neexistuje žiadna Skládka nápadov. […] Zdá sa, že dobré nápady prichádzajú odnikiaľ, letiac k vám z oblohy […] Vašou úlohou nie je nájsť ich, ale rozoznať ich, keď sa ukážu). Ak vám dáva rady, nemáte pocit, že by vám ich dával King, prenášajúci, pedagóg alebo vedúci kurzu, ale King, normálny chlap z mäsa a kostí, ktorý rád píše a má vlastný názor na to, ako by sa to malo robiť.
V tomto štýle sú aj nasledujúce časti knihy, z ktorých bezprostredne nadväzujúcou je esej What is writing (Čo je písanie), kde King zhŕňa svoju filozofiu o tom, čo písanie je a ako by k nemu mal autor pristupovať.
Nasleduje ďalšia, pomerne krátka, časť, priliehavo pomenovaná Toolbox (Debnička na náradie) o spisovateľových „nástrojoch“. Kapitola nemenuje rôzne brainstormové techniky ani v súčasnosti tak populárny literárny denník. Začína jednoducho a za prvý spisovateľov nástroj označuje – You don´t say, captain Obvious! – jeho slovnú zásobu. O ďalších nástrojoch si prečítajte sami.
Posledná, najobsiahlejšia sekcia sú už samotné tipy a rady o písaní. Vychádzajú z teórie, ale stále sa s vami rozpráva chlap King, ustavične vás držiaci vo svojom živote, ktorý k vám hovorí na základe svojich skúsenosti ako váš známy. Jeho rád je menej ako vo vyššie spomínaných knihách, a hoci niektoré majú všeobecný charakter, dajú sa vnímať ako opis Kingovho vlastného spôsobu práce. Za ocenenie stoja príklady, ktoré k teórii pripája.
Jedným z prekvapení u Kinga pre mňa bolo, že vôbec netvrdí to, čo Dočekalová alebo Frey. Neradí, aby sa autor sústredil na zápletku, aby si vybudoval komplexné postavy, aby si príbeh premyslel dopredu. Hovorí, ako to robil on. Dostal nápad, videl nejakú scénu, pýtal sa otázku Čo ak by...? a zvyšok nechal odvíjať sa od toho. Samozrejme, že toto je len náhľad do „flavor-u“ jeho knihy a nie výstižné zhrnutie všetkých jeho odporúčaní.
Druhé prekvapenie (ktoré som však mohol predvídať) súvisí s povzbudzujúcou povahou knihy. King to nehovorí explicitne, ale ako to už s Američanmi býva (verte mi, prečítal som dosť diel od amerických autorov, aby som toto mohol tvrdiť), na jeho knihe cítiť ten postoj, ktorí Amíci majú tak v krvi: Ak si o niečom presvedčený, daj sa do toho! Máš právo to skúsiť! Rob si to podľa seba, máš šancu na úspech! Prečo by si to nemohol zvládnuť? Ako pomerne skeptický človek nemám tento prístup veľmi rád, ale na Kingovu obranu chcem povedať, že oproti iným knihám od Američanov nebol podaný veľmi explicitne, násilne a (preto ) ani nevhodne.
Na záver pripája King zoznam, podľa neho, najlepších kníh, ktoré prečítal za posledné roky. Je v ňom približne 150 položiek, ktoré môžu poslúžiť ako inšpirácia. Ak vám je štýl Kingových kníh blízky, je pravdepodobné, že vás oslovia aj knihy z tohto zoznamu.
On Writing je najlepšou knihou, ktorú som prečítal za niekoľko posledných mesiacov. Vrele ju odporúčam každému začínajúcemu autorovi. Popri návodoch a manuáloch mi priniesla veľmi pozitívnu zmenu. Jej čítanie bolo zážitkom, aj vďaka pocitu, ako by vás pán spisovateľ objal okolo pliec alebo vám podal ruku so slovami „Tak sa do toho pustite.“
[1] Ja sám sa nazývam Apprentice Storyteller, čiže rozprávač príbehov v učňovstve. Preferujem však síce menej presný, ale oveľa krajší preklad Rozprávačov učeň.
