Bolo to presne v tej hroznej časti roka, keď sú brusnice a všetky ostatné lesné plody zrelé a keď všetci tí dedinčania lozia po lese, zbierajú ich, rúbu stromy, plašia zver a robia neuveriteľný rachot, takže stará žena ako ja ani nemôže v pokoji zbierať korienky a bylinky. Vtedy som už niekoľko týždňov žila len o zelenine a žiadalo sa mi poriadneho mäska. Ale s mojim vekom a reumou sotva niečo ulovím, a jedovaté elixíry som robiť nemohla, keďže väčšinu zásob som minula cez zimu a kvôli tým hrozným dedinčanom sa prísady zbierať nedali. A ktovie, čo by sa mi bolo stalo, keby ma tí všivavci boli našli! Pre ich nezmyslený strach by som možno skončila i na hranici. Nakoniec som nedopadla oveľa lepšie.
No ale vtedy som si ešte myslela, že šťastie ma celkom neopustilo. Jedného večera, vlastne už bola takmer noc, som sa predsa odhodlala sa prejsť po lese, či niečo neobjavím. Šero mi nevadilo, veď elixír videnia v tme zvládne i žiačka u dedinskej vedmy, čo mieša nápoje lásky. Ako tak zbieram vranie oko, zazriem v diaľke dve malé postavy. Podišla som trocha bližšie. Boli dve deti, chlapec a dievča. Vyzerali otrasne, ale bolo to mäso! Hneď tak zaškvŕkalo v bruchu, až som sa zľakla, že ma začujú. Našťastie sa práve o niečom zhovárali, a tak si ma nevšimli. Chytiť ich hneď priamo som sa neodvážila, chlapec vyzeral byť celkom silný. Asi spolu s otcom zvykol rúbať môj krásny les. Tak som k nim vyslala veľmi mierne zaklínadlo a ponáhľala som sa domov. Tam som rozsvietila všetky lucerny, postavila ich do okien, jedným kúzlom som vybavila i svoju chalúpku a sadla si ku kozubu.
Veľmi som sa potešila, keď som tých sopliakov začula olamovať triesky z môjho domova. Kúzlo zabralo, ešte stále viem čarovať. A tí hlupáci si zrejme dodnes myslia, že jedli perník. Síce som už videla, že ilúzia funguje, ale pre istotu som ju chcela posilniť, a tak som zavolala: „Kto že mi to papká perník?" Na čo sa ozvalo: „To nič, to kamarát vetrík." Ten fagan si asi myslel, že je veľmi vtipný a šikovný. Dosť ma to rozhnevalo, ale pokračovala som ďalej a kratučký rozhovor sa odohral ešte dvakrát. To som si už bola istá, že sú v úplnej moci môjho kúzla a tak som vyšla von. Ako sa len naplašili, keď ma videli. Skoro som sa tam pominula od smiechu. Fagani skončili v pivnici. Mala som veľké pokušenie ich zjesť hneď tak, ako tam boli, ale ovládla som sa. Dievča bolo ešte maličké a spolu na nich veľa mäsa nebolo.
Keď som ich vykrmovala asi mesiac, rozhodla som sa, že je čas na hostinu. Viac som to proste nevydržala. Obaja zreteľne pribrali a dievča vyzeralo ešte otrasnejšie. Ale to mäsko a sadielko! (I keď to takých desať rokov by z nej bolo sadielka oveľa viac...) Voviedla som tých všivákov do kuchyne k už pekne rozpálenej piecke. Nebála som sa, že utečú, veď som im do jedla furt pridávala elixír. Ja hlupaňa! Ani som nevymyslela nejakú lesť, len im ako krava vravím: „Sadnite si na lopatu, deti. Po jednom, prosím." A vtedy ten malý sopliak, naozaj neviem, ktorý čert mu to našepkal, vraví: „Ale ako, tetuška? Nikdy som na lopate nesedel..." Ja som však už bola taká nedočkavá, že som bez rozmýšľania na tu lopatu sadla, nech to vidí a nech sa už konečne pečie! A vtedy ten zlomyseľný zasran s krutým potešením v očiach schytil lopatu a šupol ma s ňou rovno do pece. Bola by som ešte vyliezla, ale to dievčisko zaraz za mnou zahasprovalo dvierka. Ešte som aj videla jej zlomyseľný úsmev.
Neviem, ako som to v tej piecke mohla prežiť. Ani ako som sa vydriapala hore komínom, si nepamätám. Keď som sa prebrala, celé telo ma ukrutne bolelo, hýbať som sa nevládala, a tým jedným okom, na ktoré som ešte videla, som pozorovala, dohorievať moju drahú chalúpku. Detiská hnusné. Keď ich dostanem, budem ich zaživa opekať na ražni! A vy už toľko nezízajte, dajte mi nový obväz a tie hnusné kvety vymeňte za ľuľok alebo niečo!
Foto: http://trivialist10.files.wordpress.com/2012/05/evil-little-boy.jpg
http://favim.com/orig/201102/26/Favim.com-2780.jpg
