V jeden letný deň ma náhly popud mysle presvedčil, že nasledujúce ráno je to správne ráno, keď Tatrám musím povedať: "Možno" :) (Ďakujem týmto môjmu profesorovi SJL, vďaka ktorému, pevne verím, už nikdy nenapíšem Tatry s malým začiatočným písmenom)S očami rozlepenými povedal by som na približne f/8.0 sa mi podarilo zbaliť všetko potrebné a vyraziť, resp. sa naložiť do prostriedku automatického motorového prostriedku, ktorý ma vyviezol do Tatranskej Polianky (pozdravujem týmto vodiča aj vodičku v chladiči :), odkiaľ som vyrazil vo výbornom čase — tesne pred 7. hodinou rannou. Hoci bolo vcelku teplo, stúpalo sa výborne... s občasnými prestávkami na jednu-dve fotky :)
Prebúdzajúci sa Sliezsky dom som po krátkej prestávke nechal za sebou a pokračoval som ďalej za východnou vysokou slečnou...
A po ceste som natrafil na Dlhé pleso pokojné a rovné ako sklená tabuľa...
Cesta ubiehala rýchlo, všade ticho, ani človiečika, a asi aj tomu vďačím za to, že akonáhle som odložil fotoaparát do batoha a vrátil sa na vyznačený chodník (kajám sa za to, že som zišiel zo správnej cesty :), zbadal som pred sebou tvora, ktorého som, musím sa priznať, vo Velickej doline nečakal...
Potešený stretnutím so živým tvorom sa mi na vrchol šliapalo jedna radosť :)Jemne pred desiatou som bol na mieste — vrchole Východnej Vysokej
...pozrel sa, čo je vlastne na tej druhej strane...
...a čo je na prvej strane (zakývajte ľuďom zo Zbojníckej chaty:)...
a potom som sa nevedel prestať obzerať na všetky svetové strany (klik)...
K prekvapeniam na tejto ceste sa však ešte pridal i malý svišť, čomu som bol, priznávam, veľmi rád, lebo sa mi ho podarilo zočiť po prvý raz, hoci mi ukázal chrbát :)
Posledné obzretie sa za cestou, na Sliezskom dome začína o pol dvanástej mrholiť...
