Umberto Eco je známy taliansky sémiotik, filozof, literárny teoretik, spisovateľ, univerzitný profesor a držiteľ čestného doktorátu na vyše 30 univerzitách na celom svete. Verejnosti je známy predovšetkým vďaka románom Meno ruže, Foucaultovo kyvadlo, Baudolino či Tajomný prameň kráľovny Loany, odbornej verejnosti skôr prostredníctvom mnohých esejí o umení, kultúre a sémitoike ako napr. Skeptici a tešitelia, či v nedávnom období vydaných Dejín krásy a Dejín škaredosti.
Môj referát krátko pojednáva o českom preklade jeho ani nie 300 stránkového manuálu - „Jak napsat diplomovou práci“. V Čechách táto publikácia vychádza až v roku 1997, teda dvadsať rokov po vydaní jej originálu v taliančine. I napriek tomuto časovému oneskoreniu a nepochybne nemalým rozdielom medzi vtedajším talianskym a súčasným českým školstvom je táto publikácia i dnes jedným zo základných a súčasne komplexných teoretických pojednaní o písaní rozsiahlejšieho vedeckého textu a ako taká je často citovaná i v aktuálnych prácach zaoberajúcich sa touto problematikou. České vydanie je naviac vhodne doplnené komentárom samotného prekladateľa, ktorý knihu stavia do českého kontextu a stručne hodnotí, ktoré pasáže sú hodnotné i dnes a ktoré postrádajú platnosť, či už pre príčiny časové alebo priestorové. Treba však podotknúť, že i český komentár má v súčasnosti viac než 10 rokov, a teda i niektoré jeho časti už nereflektujú dnešný stav.
Hneď na úvod rozprávania o samotnej knihe by som rád povedal, že mnoho v nej uvedených postupov je využívaných a využiteľných najmä na humanitných fakultách, keďže i sám autor vedie takto zameranú fakultu a v čase jej písania pôsobil vo funkcii profesora na filozofickej fakulte v Bologni. Eco sa na začiatku zaoberá úvahami, čo diplomová práca je a čo za ňu považovať nemožno, stručne opisuje i model talianskeho školstva, ktorý má čitateľovi poskytnúť informácie najmä o časových možnostiach študentov. Pre mňa prekvapivo sa venuje dosť podrobne i študentom, ktorí nemajú príliš veľké časové a finančné možnosti a popisuje i to, ako napísať dobrú diplomovú prácu s málom prostriedkov (a pre mňa ešte prekvapujúcejšie, radí študentom, ktorí nemajú dostatok času, kúpiť diplomovú prácu či ju opísať z iného zdroja). Nepriamo tu naráža aj na devalváciu vysokoškolského vzdelania a s miernou nostalgiou spomína na dobu, keď bola vysoká škola zariadením vyhradeným pre elitu a tých najzanietenejších študentov.
Spočiatku je kniha (z môjho pohľadu) plná takmer samozrejmých úvah a dlhých opisov, postrádajúcich nejakú hlbšiu myšlienku (ako napr. popis bibliografie a vysvetlenia, ktorý jej variant je zlý a prečo a ktoré varianty sú, naopak, vhodné). Je to však možno súčasť známej autorovej taktiky na prvých pár desiatkach strán čitateľa potrápiť, aby si neskôr zaslúžil zvyšok, ktorý stojí za to1. :)
Značná časť publikácie sa venuje problematike výberu vhodnej témy diplomovej práce, ktorá by mala poslucháča predovšetkým zaujímať, nemala by byť príliš široká, aby nemohlo byť práci ľahko vyčítané, že opomenula niektoré významné skutočnosti alebo necituje dôležité diela. Autor upozorňuje, že všeobecná problematika vyžaduje mnoho rokov štúdia a veľkú odbornú erudovanosť, upozorňuje, aby sme neskončili pri „kratučkých zmienkach o nekonečne“, preto nám veľmi rozumne radí zvoliť tému špecifickú a spracovať ju tak, aby sme pri predkladaní finálneho produktu boli v danej oblasti najväčšími odborníkmi na svete. Menej všeobecná téma študentovi tiež pomôže stanoviť si okruh, ktorý je možné spracovať v rozumnom čase do definitívnej podoby.
Pri výbere témy by sme nemali zabúdať zvážiť i praktické otázky, ako napr. dostupnosť prameňov v okolí miesta štúdia, našu odbornú spôsobilosť a rozhľadenosť v konkrétnej oblasti alebo i to, či nám bude schopný vedúci práce nejako poradiť, alebo je i preňho spracovávaná tematika nová, pričom každý z prístupov má, samozrejme, svoje kladné i záporné stránky. Pri premýšľaní nad tým, či sa venovať staršej alebo novšej problematike by sme mali mať na zreteli, že na prácu so staršími textami existujú ustálené postupy a rukoväte, ktoré môžeme uchopiť, kým problematika súčasná sa nám často mení pod rukami, pohľady a interpretácie na ňu sa rôznia a len ťažko možno dopredu povedať, ktorá z nich bude neskôr akceptovaná.
Najväčšmi na mňa zapôsobilo, aké samozrejmé sú pre Umberta Eca obdivuhodná pedantnosť, usilovnosť a vedecká korektnosť pri písaní diplomovej či akejkoľvek inej vedeckej práce. Ak píšeme prácu o nejakom konkrétnom autorovi, musíme podľa neho ovládať jazyk, ktorým píše samotný autor („preklad či antológia nie sú pramene“), zohnať si všetky jeho diela, najlepšie originálne prvé vydania. Zistiť, v akých jazykoch sú o danom autorovi písané dôležité kritické práce (a iné sekundárne pramene) a i tieto jazyky by sme mali ovládať aspoň na úrovni porozumenia písanému textu. O zháňaní literatúry ani nehovoriac. Výhovorky o nedostupnosti prameňov u neho nekompromisne neobstoja. Ak nemáme k dispozícii celú sekundárnu literatúru, musíme nutne čerpať zo všetkých významných autorov zaoberajúcich sa daným autorom či problematikou. Naviac, o konkrétnej téme či autorovi nesmieme čítať iba v jazykoch, ktoré poznáme, pretože by nám tak mohol uniknúť prameň rozhodujúceho významu. Neznalosť jazykov je podľa autora možné ospravedlniť iba pri jazykoch nezápadných ako japonština a niekedy i jazykoch slovanských :). Prirodzene je teda vhodné pred voľbou témy urobiť krátky bibliografický prieskum problematiky a zistiť, v akých jazykoch sú napísané primárne a sekundárne pramene a podľa toho sa rozhodnúť, či ju dokážeme spracovať na dostatočnej úrovni.
Autor nám ďalej vysvetľuje, ako pracovať s literatúrou, orientovať sa v knižných katalógoch, či už menných, alebo predmetových, ako si vytvárať excerpčné výpisky, kartotéku s bibliografickými záznamami, so záznamami z čítania, kartotéku motívov a tém, citácií a napokon kartotéku pracovnú. Všetky tieto pomôcky sa nám môžu veľmi hodiť i po napísaní diplomovej práce, ak by sme sa venovali danej problematike naďalej alebo sa začali zaoberať témou príbuznou. Venuje sa tiež dnes veľmi aktuálnej otázke plagiátorstva a snaží sa načrtnúť jasnejšiu líniu medzi citáciu, parafrázu a plagiát, aby študent dokázal odlíšiť, čo je vo vedeckej praxi žiaduce, prípustné a čo, naopak, neospravedlniteľné.
Dôležitou časťou diplomovej práce, podľa autora, je vypracovanie obsahu a plánu práce hneď na začiatku písania, pretože nám tieto dva základné kamene pomôžu ujasniť si myšlienky, usporiadať ich a, koniec koncov, budeme mať v ruke niečo, od čoho sa môžeme odraziť a čo môžeme (a istotne aj často budeme) meniť podľa toho, aké nové skutočnosti sa dozvedáme. Môže nám to pomôcť i pri tom, aby sme nestrácali príliš veľa času jednotlivými odbočkami od hlavnej témy a poskytnúť nám potrebný nadhľad na štruktúru našej práce.
Jednou z najhodnotnejších častí diela pre mňa bol popis experimentu, keď si Umberto Eco zvolí tému, s ktorou nemá takmer žiadne skúsenosti a o ktorej mnoho nevie (Poňatie metafory v talianskych barokových traktátoch), určí si pre seba obmedzený okruh vedomostí približne zodpovedajúci úrovni stredoškoláka a vyhradí si tri popoludnia po tri hodiny na to, aby získal v miestnej okresnej knižnici v Alessandrii (okresné mesto s cca 90 000 obyvateľmi) prehľad o tom, či je schopný danú problematiku spracovať na dostatočnej úrovni, nájsť potrebnú bibliografiu a do akej miery sú potrebné publikácie dostupné vo vybranej pomerne malej knižnici. Autor krok za krokom vysvetľuje svoj postup, myšlienkové pochody, prácu s literatúrou, encyklopédiami, odbornými článkami, popisuje ako v nich hľadal dôležité informácie, ktoré možnosti a postupy zvažoval a prečo si zvolil smer, ktorým sa napokon vybral. Celá táto pasáž môže poslúžiť nielen študentom humanitných fakúlt, ale každému človeku, ktorý sa snaží robiť poctivú vedu na úrovni, dostať sa ozaj k samotným koreňom a základom vedenia, nie sa iba kĺzať v riedkom bahne povrchností. :)
Umberto Eco tiež podáva pár základných a veľmi užitočných pravidiel, ktoré zabezpečia, že diplomová práca bude môcť byť vnímaná ako vedecká v medzinárodnom kontexte – predovšetkým musí pojednávať o objekte poznateľnom nielen nami, ale aj ostatnými bádateľmi, musí prinášať čosi nové, pohľad na tému dosiaľ nevídaný, hovoriť niečo, čo dosiaľ povedané nebolo (alebo v prípade kompilačných prác prinášať dosiaľ nepublikovaný prehľad problematiky) a, v neposlednom rade, musí byť práca prospešná a užitočná i pre ostatných.
Autor tiež hovorí o základoch vedeckej pokory a vedeckej hrdosti zároveň. Na jednej strane máme byť kritickí k sebe i k myšlienkam iných, no na strane druhej treba myslieť na to, že i zdanlivo bezvýznamná veta zneuznaného autora nám môže vnuknúť zaujímavú, a neraz i kľúčovú myšlienku našej terajšej či budúcej práce. Je tiež zbytočné v práci využívať ospravedlňujúce frázy typu: „necítime sa byť dostatočne erudovaní na to, aby sme sa touto témou zaoberali, napriek tomu si však dovolíme vysloviť domnienku...“. Napísaním práce sa stávame akoby zástupcami ľudského pokolenia a jeho odborníkmi na danú problematiku.
Bádateľský duch, prísna vedeckosť a poctivosť sú pre mňa osobne najväčším posolstvom knihy, ktorú som prečítal. Umberto Eco ako obrovská kapacita hovorí o výskumoch s takým krásnym zanietením, až niekedy človek dostane chuť sadnúť si podľa jeho vzoru do knižnice a začať iba tak, pre potešenie zo vzdelania bádať, hľadať a dozvedať sa stále nové veci, výsledkom čoho potom môže byť diplomová práca, ktorá prezentuje naše snaženie ľudstvu a zanechá po nás malý odkaz na babylonskej veži poznania. Ako hovorí sám autor: „Buďme pokorní a opatrní, než ústa otvoríme, akonáhle ich však otvoríme, buďme hrdí a sebavedomí.“
____________________________________________________
1 — Eco, Umberto: Poznámky k menu ruže, 1983
