Alebo prídu aj po mňa na tridsiate narodeniny? Dvaja páni v tmavých ošúchaných oblekoch, vojdú nehanebne ku mne do izby kým budem ešte v posteli a zjedia mi raňajky? Povedia mi, že ma zatýkajú a vyvedú ma z miery žiadosťami o moje oblečenie, o moju myseľ, osobu, o môj život? Budú sa pýtať nezmyselné veci, na ktoré vie odpovedať iba moje svedomie?
Budem chápať svoju vinu a pripravím sa na každé vypočúvanie? Nájdem si advokáta, ktorý ma obháji, alebo sa radšej pôjdem opiť sladkými predstavami a čo najrýchlejšie zabudnúť? Budem strácať čas prehnanou starostlivosťou o nepodstatné veci a zahŕňať pozornosťou malichernosti? Vážiť si bezvýznamnú pozornosť vplyvných ľudí?
Ostane mi presne rok na nápravu. Jeden dlhý rok blúdenia po zatuchnutých povalách, kde sa človeku podlamujú nohy, blúdenia vo vlastných spomienkach a hľadania viny. Rok, ktorý budem môcť viesť nezmyselný rozhovor s dverníkom, posledným z posledných, ktorý však môže byť kľúčom k pochopeniu celého nezmyselného pachtenia a utekania pred samým sebou. Pred hranicami, ktoré nikdy neprekročím...
A v predvečer tridsiatych prvých narodenín prídu opäť dvaja tuční páni v oblekoch. Na hlavách budú mať prirastené cilindre, mlčky vojdú a mne bude jasné, kam ideme. Potichu sa oblečiem, veď načo budiť ostatných. Aké vzácne bude vidieť ľudí kráčajúcich po tmavej ulici, posledný záblesk mesačného svitu na čepeli noža.
Kameňolom.
Ako psa. Ako psa...
