Nádej trvá naveky - úryvok z druhej kapitoly

Pomaly vstala a pozrela von oknom smerom k lesu. Dážď osviežoval všetky stromy a trávu. Povzdychla si. Myšlienkami znovu zablúdila k tajomnej siluete zo včerajšej noci. Nedokázala sa zbaviť pocitu, že to bol niekto známy. Niekto, koho potrebuje vo svojom živote.Prešla popri posteli k nočnému stolíku, kde zbadala obálku. Prekvapila ju.. Snažila sa rozpamätať, či bol niekto v jej izbe a vzápätí si spomenula na náhly pocit, ktorý ju sprevádzal minulú noc.Počula, že ostatní vstali, ale stále nespúšťala oči z obálky, na ktorej bolo krasopisom napísané jej meno. Poznala ten rukopis. Patril Damianovi.Povzdychla si a dušou jej zalomcoval strach. Pomaly, trasúcimi rukami ju otvorila. Rozložila nažltnutý papier, upriamila svoj pohľad na písmená a začala čítať. Slovo za slovom...Drahá María,keď budeš čítať tieto riadky, budem už nenávratne ďaleko. Chcem Ťa požiadať o jediné: NEHĽADAJ ma! Dlho som premýšľal nad týmto rozhodnutím. Boli to už mesiace a sama vieš, že sa mi tu nežilo práve najlepšie. Od toho osudného incidentu, keď som prestal piť ľudskú krv, si bola jediná, ktorá ma chápala a nevyčítala mi to, ale pravdou je, že som tieto roky prežíval v mukách, ktoré už nedokážem znášať. V prvej chvíli som sa chcel rozlúčiť osobne, ale potom som tú myšlienku zažehnal, pretože vieš, ako ľahko sa dám tebou prehovoriť. A práve preto som ti napísal tento list, aby si aspoň ty vedela, prečo som odišiel.. Ten skutočný dôvod.Ty vieš, že už nedokážem znášať to, čo sa tu deje. Je mi jasné, že porušujem pravidlá, ale takto sa ďalej žiť nedá... ak je teda toto život. Sme predsa neživé bytosti, tak dá sa vôbec pomenovať naša existencia životom?Povedz, María, dá?Keď si pomyslím, že už sme tu nemuseli byť. Dvesto rokov! Žiadny človek, by sa nemal dožívať takého veku. Celú mladosť sme mali pred sebou a teraz budeme mať 17 naveky. Nenávidím to. Nenávidím túto existenciu. Dokonca aj seba nenávidím!Ale teba mám rád, Mar. Ty vieš, že teba áno. Spravil by som čokoľvek, len aby si sa mala dobre, no teraz sa budeš musieť postaviť sama na nohy, naučiť sa žiť bez mojej opory. Keď budeš robiť to, čo ti povedia, nič sa ti nestane. Len sa im neprieč. Nebuď ako ja, ktorý začal rebelovať. Si príliš rozumná na to, aby si šla v mojich šľapajach. To by som nechcel. Si dosť silná, sestrička, ty to zvládneš aj bezo mňa. Isto vieš, ako sa mi tento list ťažko písal, ale už mi neostáva nič iné, iba povedať ZBOHOM, Mar. Drž sa, maličká.S láskouDamian