V úvode som napísala iskričkový sľub, ktorý som zložila pred viac ako dvoma desaťročiami a verte, či nie, ešte stále si ho pamätám. Tak veľa to pre mňa znamenalo.
Potom som svoju krásnu domovinu opustila...
Bola som mladá a vďaka mojej nerozvážnosti som aklimatizáciu zvládla "ľavou-zadnou" Zvykla som si na cudziu kultúru a prežila krásnych 7 a pol roka.
Teraz sa vraciam späť do mojej krásnej domoviny a bojím sa. Najprv som mala panický strach, potom som si začala predstavovať krásnu krajinu, v ktorej som sa narodila, črty krajiny, ktoré sú pre Slovensko tak charakteristické. Tie hory, údolia, lesy a lúky. Tie nekonečne slnečné dni a všetky ročné obdobia, aké si človek môže priať. Mestá a mestečká s nádhernou architektúrou a len sebe-vlastnou atmosférou.
A to všetko patrí nám...
Ja sa určite nemôžem chváliť "čistou" slovenskou krvou, ale som vďačná svojim predkom, že sa usadili práve na tomto kúsku zeme.
