Od podania prvých antidiskriminačných žalôb, ktorými sa väčšina sudcov dožadovala státisícov od štátu, sledujeme jednotlivé súdne spory. V tomto prípade sa diskriminovaným cíti byť žilinský sudca Lečko.
Po dlhom premýšľaní sudca uviedol aj následky tejto diskriminácie. Podľa jeho slov, po zriadení špeciálneho súdu sa rozprával s blízkymi a z týchto rozhovorov vyplynulo, že jeho „spôsobilosť prejednávať takéto veci nepovažujú za takú, aby [ne]bolo možné o nej pochybovať".
((Lecko))
Sudca Lečko túto ujmu vyčíslil na 181 175, 46 eur, ktoré žiada od štátu.
Ako na mnohých iných, aj na tomto verejnom pojednávaní sme si priebeh nahrávali na diktafón, čo si žilinský sudca Lečko všimol a začal namietať: „Zúriaca kampaň za otvorenú justíciu má limity, vy si nemôžete robiť, čo chcete!".
Od sudcu ide skutočne o prekvapivé tvrdenie. Už viac ako 20 rokov totiž zákon umožňuje robiť si zvukový záznam, čo viackrát potvrdil aj Ústavný súd (napr. II. ÚS 28/1996).
Sudkyňa Káčerová, ktorá vo veci rozhodovala, sa tiež pridala. Najskôr tvrdila, že si musíme od súdu vopred žiadať súhlas - a to nielen s nahrávaním, ale dokonca aj v prípade, ak si robíme poznámky. Následne tvrdila, že súd musí byť o nahrávaní vopred informovaný a použiť nahrávku môžeme len so súhlasom súdu.
((Zakaz))
Tento nezmyselný zákaz sudkyňa ešte umocnila, keď sme ju písomne požiadali o súhlas. Aj keď žiadne odsúhlasenie súdom nie je potrebné, sudkyňa oznámila, že so zverejnením nesúhlasí.
Keďže sudkyňa zjavne išla ďaleko nad rámec svojich kompetencií, obrátili sme sa na predsedu Okresného i Krajského súdu v Bratislave a tiež ministra spravodlivosti s podnetom na podanie disciplinárneho návrhu.
Nik z nich však dôvod na konanie nevidel. Predsedníčka Okresného súdu Kašajová sa odvolávala na sudcovskú nezávislosť. Minister Borec tiež a dokonca pridal aj ďalšie dôvody - sudkyňa nahrávať nebránila a vyjadrila len svoj názor.
Ľuboš Sádovský z bratislavského krajského súdu (člen Súdnej rady) tvrdil, že naše práva porušené neboli a podľa samotnej sudkyne Káčerovej išlo len o „nepríjemné nedorozumenie".
Ústavný súd však vydal jednoznačné rozhodnutie - Okresný súd Bratislava I „zasiahol do výkonu základného práva sťažovateľa na informácie". Vo svojom odôvodnení Ústavný súd vysvetľuje, že je na nás, či sa rozhodneme len počúvať, robiť si poznámky alebo robiť zvukový záznam z pojednávania.
Súd nemá žiadnu právnu možnosť obmedzovať, čo môžeme a nemôžeme so záznamom urobiť a „sudca svojou úvahou nemôže uložiť iné poriadkové opatrenie, ako mu dovoľuje zákon".
Toto absurdné konanie sudkyne nemalo nič spoločné so sudcovskou nezávislosťou. Sudca nemôže konať úplne nad rámec svojich právomocí odtrhnutý od zákona či Ústavy.
Ak sa zodpovední nepostavia k takýmto prípadom celkom jasne, zmeny konania sudcov sa nikdy nedočkáme. Zdá sa, že v tejto krajine vládne falošná sudcovská solidarita, nad ktorou drží ochrannú ruku aj minister.
Ešteže druhý senát Ústavného súdu (Lajos Mészáros, Juraj Horváth, Sergej Kohut) takému alibizmu neholduje.
Rasťo Diovčoš Ak chcete na tento článok upozorniť iných, môžete zaňho hlasovať aj na:
