Kauza zbitej študentky je od samého začiatku sprevádzaná hrubými pochybeniami slovenských orgánov. Tie medzičasom pripustil aj vtedajší generálny prokurátor Dobroslav Trnka. Šéf rezortu vnútra Daniel Lipšic dal prípad preveriť ministerskej inšpekcii.
Neschopnosť polície vyšetriť ho ubližuje Hedvige, traumatizuje spoločnosť a dovoľuje politikom vytĺkať z udalosti politický kapitál. Je preto vo verejnom záujme, aby bol postup zodpovedných aj naďalej pod zvýšeným drobnohľadom.
Na tom nič nemení ani obsah spomínaných výsluchov - práve naopak. Ostalo po ňom viac znepokojivých otázok ako uspokojivých odpovedí. Opäť raz.
Mnohé Labašove vysvetlenia totiž zostávajú stáť na pol ceste.
Napríklad tie o právnom postavení ľudí, ktorí mali pri vyhotovení posudku spolupracovať. Labaš ich počas výsluchu označil za „konzultantov": „Všetci, čo sú uvedení na strane 30 posudku, boli spolupracovníci na spracovaní posudku. (...) Spolupracovník a konzultant považujem za synonymum."
Rôzny právny status posudzujúcich odborníkov je dôležitý pre zistenie správnosti procesných úkonov. Z posudku nie je zrejmé, či mali štatút znalcov, či konzultantov.
Znalci skladajú sľub (a nesú väčšiu zodpovednosť). Tento prizvaní odborníci neskladali. Prizvanie konzultantov na znalecké dokazovanie zasa musí byť zdôvodnené, čo podĺa Hedviginho advokáta Romana Kvasnicu, nebolo. Na otázku, prečo toto zdôvodnenie v posudku chýba, Labaš priamo neodpovedal.
Celkom priamo ale dekan na výsluchu spochybnil psychiatra Jozefa Hašta:
Otázka obhajcu: Myslíte si, že má (lekárska správa doktora Hašta - pozn. AFP) význam pre toto znalecké dokazovanie?
Odpoveď znalca: Som presvedčený, že nie, ale nech to posúdia psychiatri, ktorých názor som rešpektoval.
Či mali títo psychiatri k dispozícii Haštovu lekársku správu, Labaš povedať nevedel - nepamätal sa. Jozef Hašto pritom s Hedvigou ako jej ošetrujúci lekár strávil viac než 47 terapeutických hodín.
Kým niektoré Labašove tvrdenia ostávajú na pol ceste, iné doteraz vyšliapanú cestu prekračujú. Dekan napríklad spochybňuje učebnicu neurológie, ktorá opisuje okolnosti otrasu mozgu.
Labaš vo svojej výpovedi tvrdí, že otras mozgu môže nastať iba s bezvedomím: „Prvá časť otázky áno, musí byť bezvedomie, a ak nebolo, nebol otras mozgu." Keď bol Kvasnicom konfrontovaný s publikáciou z roku 1991, ktorá tvrdí opak, označil ju za starú.
Ďalšie pasáže výsluchu zasa pôsobia ako vystrihnuté z románov Franza Kafku.
Pri zisťovaní materiálov, ktoré mal mať k dispozícii stomatológ, je v zápisnici zachytená nasledovná „výmena":
Otázka obhajcu: Mal k dispozícii celý spis?
Odpoveď znalca: Všetko, čo potreboval k svojej činnosti a o čo žiadal.
Otázka obhajcu: Čo konkrétne žiadal?
Odpoveď znalca: Neviem. To, čo potreboval.
Vo svetle takýchto hmlistých výpovedi je ťažké nespochybňovať hodnovernosť Labašovho posudku, ktorý mal byť posledným jazýčkom na váhach rozhodnutia prokuratúry.
Pri pohľade do zápisníc z výsluchu je však lahké konštatovať, že všeobecných tvrdení v nich nie je málo.
Pavol Lacko Ak chcete upozoniť na tento text ostatných, môžete zahlasovať na:
