Playstation patrila môjmu bráchovi, kúpil si ju za peniaze z brigády v Čechách. Konzola nebola upravená na napálené cédečká, originály hier boli veľmi drahé, preto sme ich ani nemali veľa - autíčka, bitkársky Tekken, NHL 98, Piaty Element a Final Fantasy VII...
Pamätám si, ako sme ju prvýkrát zapli. Udivili nás malé postavičky bez úst a bez nosa, malé mangové postavičky s obrovskými očami. Hlavný hrdina, chudý nagélovaný blondiak Cloud s obrovským mečom, u ktorého sme nedokázali pochopiť, ako sa ním môže zahnať bez toho, aby nedostal trojnásobný pruh. Môj brácho a náš sused, ktorý u nás kvôli PS aj prespával, nevedeli po anglicky, takže dialógových vety v modrých políčkách im počas mojej tlmočníckej neprítomnosti naháňali strach. V hraní Final Fantasy sme však napriek tomu všetci traja pokračovali, hlavne z toho dôvodu, že sme nemali čo hrať. A urobili sme dobre...
Najprv nás dostal príbeh. Zo začiatku zamotaný, prepletený osudmi vedľajších postáv. Cloud, bývalý vojak, sa pridá k teroristickej skupine Avalanche, ktorá bojuje proti Shinra Corp., korporátu využívajúcu Životnú energiu kvôli svojim svetovládnym zámerom. Cloud sa pridá k vodcovi hnutia Barretovi, spoznáva Tifu (pre niektorých najkrajšie dievča všetkých vidohier) a najmä záhadnú predavačku kvetov Aeris, do ktorej som sa zaľúbil hneď na prvý pohľad. V tej dobe som bol nešťastný zaľúbený do mojej susedky Ivany, vďaka Aeris som však prekonal aj toto prvé pubertálne trápenie.
V sídle Shinra Corp. Avalanche Aeris oslobodí a prvýkrát sa stretne s tvorom s názvom Jenova, nepriateľskou bytosťou z vesmíru, ktorá bola mylne považovaná za člena rasy Cetra. Ináč, posledným členom tejto rasy je práve Aeris. Za potomka Jenovy sa vyhlási Sephiroth, bývalý Cloudov kolega z armády... Tak začína do detailov prepracovaný, epický dej – rýchlo sa vyvíja, je plný zvratov, mnohých životných osudov, tajomnosti a temnosti, melanchólie, jemného humoru, spoznávania minulosti, obáv z budúcnosti, nesmiernej citlivosti, ktorá však nikdy neskĺzne do prázdneho sentimentu.
Vynikajúci scenár spôsobil, že som v podstate prestal vnímať svoje okolie. Vstávajúc ráno do školy, nepripravoval som sa na písomku, ale prekladal som si vety, ktorým som poriadne nerozumel. Azda preto som mal z matematiky neustále trojky, štvorky, no zo slohových cvičení a angličtiny jednotky.
Ďalšou vlastnosťou tohto majstrovského kúsku je hrateľnosť. Kombinácia mágie, útokov, privolávania obrovských monštier, vylepšovania zbraní, obrany... Bojové schopnosti vašich postáv ste si vytvárali vy sami. Slobodu ste mali aj v pohybe, záležalo len na vás a prostriedku, v ktorom ste cestovali. Svet bol jedno veľké otvorené miesto.
Takisto vedľajšie hry – načo ísť rovno bojovať s hlavným bossom, keď sa môžete vyblázniť na snowboarde či na chocobových (asi najkultovejší závodný vtákopštros) závodoch? Minihier tu bolo milión, čo na príťažlivosti hry iba pridávalo.
Spomínal som, že na začiatku nás grafika neohúrila. Potom sa náš názor výrazne zmenil. 3D manga štýlu, popretkávanému dychberúcimi krátkymi videosekvenciami, sa koncom 90. rokov naozaj nedalo čo vyčítať. Dnešní hráči nadupaných online hier by sa v súčasnosti takejto hre iba vysmiali, ale veď nech... Nevedia, o čo prišli.
Postavy – Cloud, Tifa, Aeris, Cid, Barret, Vincent, Cait Sith, Red XIII, Yuffie... Zamilujete si ich všetky. Dokonca aj toho parchanta Sephirotha, ktorý pred vašimi očami surovo zavraždí vami milovanú Aeriss a vy sa z toho márne snažíte dostať tri roky, akoby vám zomrel váš otec, päťnásobný víťaz v ankete Najlepší otec 1986, 1991, 1997 2001 a 2010.
A nesmiem zabudnúť na hudbu, vytvorenú duom Shiro Hamaguchi a Nobuo Uematsu (Aeriss Theme je božská skladba). Ak by som ju mal charakterizovať dvoma slovami, vyjadril by som sa o nej asi tak: Nemám slov. Štyrmi slovami: Nemám slov. Proste dokonalé. Deviatimi slovami a jedným výkričníkom: Nemám slov. Proste dokonalé. Fuck off Backstreet Boys a Spice Girls!
Final Fantasy VII je proste najlepšia hra všetkých dôb, ktorá na tejto pozícii už niekoľko rokov dominuje vo viacerých anketových rebríčkoch. Predalo sa z nej milióny, taktiež aj viaceré pokračovania tohto eposu (vedľajšie hry, mangy či anime - hlavne FF:Advent Children) boli úspešné. Tento diel preslávil ságu FF na celom svete. Dá sa povedať, že veľmi výrazne prispel k populárnosti japonskej mangoanime kultúry. Už v roku 1988 síce západný svet dobyl anime Akira (rovnako ako obrazy japonských maliarov inšpirovali v 19. storočí impresionistov), no po vydaní tejto hry sa manga komiksy a anime seriály rozbehli vo veľkom. Aj vďaka nej poznáme Miyazikiho či Makotove filmy alebo seriály ako Deathnote, Code Geass, Full Metal Alchemist či Naruto. Skrátka, FF VII je klasika.
Pokým som nevidel 451° Fahrenheita od Truffaulta a nepustil sa do kníh (R.I.P.R. Bradbury), žil som vo svete Final Fantasy VII, vo svete, ktorý má krásnu dušu. A žijem v ňom dodnes – je to jediná hra v mojom laptope.
Dokonca aj teraz sa na mňa spoza monitora díva soška Aeris, ktorá pozdravuje všetkých, ktorý ju poznajú a nikdy na ňu nezabudnú.
