Bolo to počas mojej poslednej dovolenky v rodnej dedine. Chcel som navštíviť zopár ľudí zo starých čias, ale všetci boli niekde preč. Emigrovaní, oženení po iných dedinách, vycestovaní, zaneprázdnení, obesení (obrazne).
Tak som sa rozhodol navštíviť kamoša Kefu. Pri Kefovi máte tú istotu, že bude doma. On je totiž doma stále. Dali sme si pivo, vyfajčili zopár cigariet a ja som sa už zberal na odchod. Akosi mimovoľne padla reč na Segu, starú hru na telku, ktorú predávali Vietnamci na trhoviskách. Priznal som sa mu, že ju už dlhší čas neúspešne zháňam po všakovakých bazároch a blšákoch. A Kefa na to: Ja mám Segu!
Odkiaľsi ju vyhrabal, bola zaprášená ako posledný kút na pôjde a vzadu jej chýbala časť krytu. Kábliky z nej viseli ako končatiny nemeckého vojaka pri Stalingrade, avšak hneď sme začali overovať jej funkčnosť.
Fungovala!
Kefa následne odkiaľsi vyhrabal liter vodky a moja návšteva sa pretiahla do ranných hodín. Keď som na druhý deň odchádzal späť do Prahy, zastavil som sa u neho a Segu kúpil. Dobre som spravil.
Na nete som si cez inzerát zohnal žlté hranaté hry „kazetky“ a pustil sa opäť do hrania. Ako decko som Segu hral vždy. Kvôli nej sa mi zhoršil známkový priemer v škole. Bolo to moje prvé zoznámenie s videohrami. No nielen moje. Všetci hrali Segu a vymieňali si kazetky s novými hrami. Ak niekto z nás mal novú hru a prešiel ju, do týždňa kolovala po dedine.
Tie hry mali v porovnaní s dneškom mizernú grafiku a krátku hrateľnosť, no bola to skvelá zábava. Postup v hre sa nedal nikde ukladať, takže občas ste ju museli prejsť na jeden dlhý záťah. Napriek tomu sa jednalo o kultové záležitosti. Tanky chrániace orla, strieľačka Kontra, skákačka na levovi v cirkuse, kung-fu Legend Kage, Adamsovci alebo večný Super Mario. A keď ste mali laserovú pištoľ na telku, mohli ste strieľať poletujúce kačky alebo zlých pištoľníkov na divokom západe.
Ja osobne som mal najradšej bojovku Nindža korytnačky a japonský futbal. V Nindža korytnačkách som si stále vyberal Majstra Shreddera. Keď som použil jeho smrtonosný ťah s tými ostrými špicami na rukách, bol som neporaziteľný. Z tohto dôvodu mi ho všetci zakazovali používať, lebo stále prehrávali.
A japonský futbálek, to bol samostatný štát v štáte. Idete sami na protihráčovho brankára a tornádo vám odfúkne útočníka. Alebo vyskočíte do vzduchu, strelíte a lopta sa v polovičke letu premení vo vzduchu na rybu a potom pláva na bránku.
Existovali však aj hry, pri ktorých som strácal trpezlivosť. Napríklad Terminátor alebo Mission Impossible. Počas dlhých zimných večerov som toľkokrát hodil o zem joystick alebo v zúfalosti búchal päsťou o posteľ, až som mal žily na krku. No mohli ste aj poj...ať, proste to neprejdete to. Životy došli, save žiaden, musíte jak idioti od začiatku.
Ale boli to fajn časy. Kdeže sa na Segu hrabe GTA V. Volali sme si na pevné linky a pýtali sa, či si môžeme požičať tú a tú hru, mali sme prehľad o tom kto má aké kazetky a v Super Mariovi sme poznali všetky tunely, ktoré boli skratkami k poslednému drakovi.
Keď som sa teraz pochválil, že mám fungujúcu Segu, dva joysticky a dvadsať hier, hneď na mňa začali padať otázky ako Kedy si zahrajeme? A tančíky máš, kua tie by som si tak zahral!
Ale to je len dobré. Sega je večná a ja som rád, že si ju s ostatnými môžem zahrať.
Dnes si asi zahrajem Sám doma. Dvojku. Dúfam, že už konečne prejdem cez ten dom, v ktorom ma naháňa Marv a Harry. Ak nie, opäť hodím joystickom a päsťou zbijem svoju posteľ.
