Častou témou rusnáckych ľudoviek je chudobné dievča, ktoré sa nešťastne zaľúbi. Iným, obzvlášť obľúbeným motívom, je alkohol. Moja exotická láska bola stelesnením rusnáckej ľudovky.
Napriek pomerne veľkej vzdialenosti, ktorá nás od seba delila, sme spolu strávili pomerne dosť času, či už sa jednalo o čas v krčme našej, alebo tej havajskej. Priznám sa, že u nás doma mám povesť vydedinca. O to radšej som trávil chvíle v Havaji, hoci tam bola vždy preukrutná zima. Ale to by predsa nebol žiaden rusnácky raj, však?
V Havaji sa naozaj veľa pije. To, že sa Slovensku tak dobre darí v medzinárodných alkoholických súťažiach, je zásluha východniarov, hlavne Rusnákov.
Tamojší chlapi tam buď pracujú v zahraničí, makajú ako kone v „lise" alebo škrabú zemiaky v kuchyniach slovenských väzníc. Nezamestnanosť sa tu natrvalo usadila ešte pred Veľkou hospodárskou krízou minulého storočia. Ako spieval Milan Lasica: Skrátka raj, naozaj, naozaj.
Ešteže sa medzi nami nachádzalo mesto Stropkov. Je to síce totálna diera, ale nie nadarmo ho tunajší feťáci volajú Malá Praha. Dá sa tu zohnať všeličo. Stačí poznať kamoša, ktorý pozná kamoša, ktorý pozná kamoša, ktorý pozná... Na nete som raz na anketovú otázku „Beriete drogy?" natrafil na super odpoveď - „No a? Šak som zo Stropkova."
Takto posilnení sme s priateľmi vždy vyrážali k mojej vyvolenej smerom na Medzilaborce. Určite si vravíte, že to bol trochu drahý špás. Poviem vám: Bol. Spýtajte sa bankomatu v stropkovskej Slovenskej sporiteľni.
Vysmiati sme nasadli do auta, do rádia sme zasunuli usbečko a z reproduktorov na nás vybehla Zóna A. Na Havaj, na Havaj...
Ako každá dedina na východe našej mladej republiky, aj táto je plná exotov.
Napríklad taký starý Šanta. Celkom som sa s ním a s jeho rodinou skamarátil a tak ma pozval na oslavu narodením svojej dcéry k nim do bytu. Možno tak spravil aj kvôli mojej havajskej duši.:-)
Moja frajerka tam už nasávala s nimi, ja som prišiel neskôr. Bola úplne hotová z toho, že som jej priniesol ružu. Ona aj ostatní mali dosť vypité. Na stole chlebíčky, strieskaný spiaci kamarát, rezne, vodka. Ich najmladší syn nariekal, pretože chcel hrať hry na mobile a nikto mu už nechcel žiadny dať. Zachoval som sa samaritánsky a dal som mu ten svoj. Dve hodiny sa od neho ani neodtrhol. Okrem iných ľudoviek sme spievali aj rusnácku hymnu Živite ludje, na základe nemeckého manuálu sme opravovali pokazenú videokameru a domáci kolega Kume totálne na mol žiadal pána a pani domácu o ruku ich oslavujúcej dcéry. Starý Šanta dokonca ponúkol mne a mojej frajerke svoju manželskú posteľ. Na takú malú rýchlovku. So slovami „Niekedy nabudúce" som slušne odmietol. Celkom sranda, no.
V Havaji som si občas pripadal ako český prvorepublikový učiteľ na Podkarpatskej Rusi. O konverzácii o literatúre či histórii s tými ľuďmi nemohlo byť ani reči. Títo Rusnáci o ich národnom buditeľovi Alexandrovi Duchnovičovi nemali ani poňatia. Na jednej vedeckej konferencii som bol raz svedkom toho, ako sa dvaja veľmi starí páni s obrovskou vervou hádali o tom, či sa rusínsky dejateľ Alfonz Dobriansky osobne zúčastnil alebo nezúčastnil Slovanského zjazdu v roku meruôsmom (už aj pre toto sa ľudia hádajú). S Havajčanmi som to rozoberať nemohol.
Ale musím uznať, že sú to skvelí ľudia, ktorých som si veľmi obľúbil. A za názov svojej dediny naozaj nemôžu.
Apropo, moja frajerka. Vtedy nám bolo spolu veľmi fajn. Neskôr sme sa začali hádať pre hlúposti a ona sa rozpila ešte viacej. A porobila aj iné zlé veci. Celkom sranda, no.
Priznám sa, stále na ňu myslím. S Havajčankou predsa nechodíte každý deň. Občas, keď mi je za ňou a tým rusnáckym rajom smutno, pustím si Zónu A a clivo si pospevujem:
Na Havaj, na Havaj, bejby gúdbaj...
