V zlosti som si rozcuchala vlasy a zavrela oči. Prečo to musím počúvať? Sakra! Musím vypadnúť. Zbalila som si švestky a odkráčala som do Viedne. Potrebovala som zmeniť vzduch. Vymeniť ten vydýchaný za čerstvý. No fasa! Zabudla som si parfum. No čo už. Pár dní budem „smrdieť“. Ešteže mám obľúbený dežodorant.
Šla som za Georgiom zo svojou exnajlepšou kamkou. Koniec koncov ,bola som rada, že šla so mnou. Cesta sa dala zvládnuť aj keď ma strašne štípali oči. A visine som nechala doma. Ďalšie „sakra!“.
Čo som si preboha namýšľala od náhleho stretnutia s chlapom, ktorého som poznala pár mesiacov dopredu a zrazu som ho šla navštíviť. Kravina, a aká. Čo už, nech ma život preplieska.
Pasta takmer bez omáčky. Zjedla som to. Na raňajky keks, mlieko a pohľad na prebdenú tvár. Bola to chyba. Načo som s ním bola? To som až taká sprostá? No nebudem to zvaľovať na mladícku nerozvážnosť, ale čo je veľa to je veľa.
Noc predtým bola fajn. Podnik s Wolfgangom a našou podarenou Heidi, ktorá sa na Heidi Klum absolútne neponášala. Pripila sa a vykrikovala , že ja, moja exkamka a ona sme modelky. No tak akurát.
Domov sme prišli okolo siedmej nad ránom, cestou sme takmer zablúdili a nezabudnem na vlasy jednej malej černošky v tvare šľahačky. Cesta domov bola teda pestrá. Nikdy som sa toľko nenasmiala. No teda nechcem preháňať, ale bolo to vtipné. Bolelo ma brucho. Z toho smiechu.
Posledná noc, tá , ktorú som ľutovala. Načo som prelomila ľady a ľahla si? Aj tak to bolo o ničom. Mohlo to byť aspoň dobré, keď už tá ľútosť.
Nikdy som sa mu už neozvala. Načo. Ľutovala som to, tak prečo sa trápiť ešte aj cez MSN. Lístok z Viedne do Blavy, v Blave odporná pizza na stanici. Blbý pocit v žalúdku z pizze a z neho.
Som doma, zatváram dvere a opäť počúvam neutíchajúce hádky rodičov. Sakra!
