Terezka sa pozrela na otca. Otec sa pohľadu vyhol a kričal. Bála sa o svoj, mamin a Nellkin život. Jej sestra sa triasla a Terezka plakala. Bola príliš malá. Príliš na to aby prežívala útrapy a strasti dvoch dospelých ľudí.
Nelly sa potajomky vytratila z obývačky a bez akéhokoľvek premýšľania vyťukala staré známe číslo. Polícia prišla rýchlo. Terezka sa zavrela do izby, zapchala si uši a myslela na chvíľu keď z toho bude už len passé.
„Kričal, že nás už nechce, že nechce rodinu.“
„Teri, netráp sa. Povedal to v afekte.“
„Ako je to možé? Čo je to afekt? A ja sa raz ocitnem v afekte? Budem zlá ako ocko?“
„Ty si nikdy nebola a ani nebudeš zlá. Si moja malinká hviezdička a afekt ti nehrozí. Teraz spinkaj.“
Terinka zaspala a Nelly sa rozplakala. Vedela, že to je ešte len začiatok. Nastanú ďalšie hádky, otec odíde a už sa nevráti. Mýlila sa. O dva týždne bol späť a všetko oľutoval. Bolo neskoro. Mama, smutná, preplakaná no najmä vyplakaná.
„Neodpustím ti. Nevera na druhú. Príde ďalšia. Neklape to. Nechcem ťa. Deti sa ťa boja.“
Nikdy som ho nevidela plakať. Páčilo sa mi to, no zároveň desilo. Otec bol v beznádejnej situácii.
Začalo sa obdobie „prečo?“, ktoré je chvalabohu za nami.
„Prečo?“
„Terinka, nemám na to náladu. Je to proste tak. To sa v živote stáva. Neboj, raz to pochopíš a uvidíš, že to bolo to najlepšie rozhodnutie.“
„Som už veľká! Chcem všetko pochopiť!“
„Terka, keď už budeš veľká tak sa ma nebudeš musieť na nič pýtať“.
A malá sa prestala vypytovať. Zvykla si.
Prešli štyri roky a jej chýbajú ďalšie štyri k dospelosti. Pochopila to skôr ako som predpokladala. Dostala sa z toho skôr ako ja. Prečo?
