Prvýkrát som hľadal stratené ilúzie,
hľadal niečo čo tu žije,
hľadal a dúfal, že nimi sa to zmení,
po pravde počutej ostal prekvapený.
Kde som, kto si, kde sme milý svet,
kričím, volám no rozhodnutia niet.
ako pohnúť ďalej svojím zrasteným telom,
vôľa by aj išla,
no čo so mojou nevierou.
Abraka dabra , motivačné reči, príhovory majstrov, bludné slepé reči.
Aach vykročiť to bych rád, len radšej s prúdom,
tváriť sa smutne, že bol som stiahnutý,zneužitý bez možnosti.
Och klamstvo mi derie kosti a v hlave mi pravda tlčie,
prečo, prečo keď niektorý ju ovládajú,
prečo som jej ja dal slobodu i váhu.
Ako ťažko sa mi prúde života dýcha,
kde tu a tam každý do boka pichá,
dupú mi po nohách a skáču na hlavu,
dusím sa a vzdychám,
sprav niekto nápravu.
Potom, po vynorení posmeľujem ducha,
veď sa obetuješ, trpíš,...
len prúdu drž sa.
Len k prúdu, to klamstvo,
láme ničí myseľ,
veď sa už zobuď, vyjdi, nájdi zmysel.
Pokúsim sa no len malým nesmelým krôčikom.
Krok za krokom, priamo k svojej identite,
hľadajúc si cestu, a prosiac i vy iďte.
